Ten deň sa začal ako každý iný — dusno, ticho, s ťažkým vzduchom, z ktorého bolela hlava. Nad horizontom viseli sivé mraky a vtáky náhle zmĺkli. V dedine všetci vedeli: blíži sa búrka. Ale takúto nik nečakal.
Okolo tretej popoludní sa obloha sfarbila do zelena — hrozivo zelená, akoby sa nad zemou zniesol tieň. Potom udrel vietor tak silno, že listy lietali stenou. Z diaľky sa ozval hukot, pripomínajúci rachot vlaku. Ľudia sa rozutekali do pivníc a stodôl — kto kam stihol.
Keď sa to skončilo, v dedine zavládlo ticho. V diaľke ešte hrmelo, blesky presvecovali oblohu, no to najhoršie už bolo preč. Všetci vyšli von — a onemeli od úžasu.
Tornádo dedinu obišlo. Desiatky domov stáli nepoškodené. Polámané konáre, rozbité okná, ale inak nič vážne.
Okrem jedného.
Na okraji, kde kedysi žil starý Jegor, dom zmizol — zotretý až po základy. Žiadna strecha, žiadne steny, žiadny nábytok — akoby ho niekto vymazal zo zeme. A čo bolo najzvláštnejšie — v okolí domu nebolo po tornáde ani stopy. Tráva ležala hladko, dokonca plot stál neporušený.
— Akoby vietor vedel, kam fúkať, — poznamenal niekto.
Záchranári v troskách našli len starú škatuľu. Vo vnútri — listy. Desiatky, zažltnuté, s dátumami spred dvadsiatich rokov. Na takmer každej obálke bolo to isté meno: Anna.
Neskôr sa ukázalo: Jegor si dom postavil sám — na mieste, kde kedysi stála kaplnka, zničená ešte za sovietskych čias. Ľudia si šepkali, že tú zem nemal narúšať.
Žil tam štyridsať rokov. Sám. A týždeň pred búrkou zomrel — potichu, v spánku. Dom zostal prázdny.
Po tornáde farár zo susednej dediny povedal:
„Nie vždy prichádza trest. Niekedy je to očistenie. Možno si niekto len chcel vziať späť svoju zem.“
Dnes je tam len tráva. Ľudia sa tomu miestu vyhýbajú, najmä keď sa dvíha vietor.
A v noci, ak sa pozriete pozorne, vraj nad pahorkom víri jemný prach — akoby niečo hľadalo cestu späť.
