Noc bola chladná a tichá.
Starý priemyselný obvod Hamburgu už dávno zíval prázdnotou: továrne sa zatvorili, ľudia odišli a zostali len hrdzavé kontajnery, potkany a takí ako on — Daniel Müller, bezdomovec, bývalý mechanik, ktorý po rozvode a chorobe stratil všetko.
Túlal sa po zadnom dvore supermarketu, držiac v ruke staré svetlo. Vzduch páchol hnilobou a dažďom.
— Aspoň kúsok chleba, — zamrmlal, keď otvoril ďalšiu nádobu.
Ale tentoraz namiesto známeho šuchotu vriec sa ozval… tichý, sotva počuteľný plač.
Daniel stuhol. Najprv si myslel, že je to mačka. Ale zvuk sa zopakoval — žalostný, ľudský.
Posvietil si baterkou — a srdce sa mu zastavilo. Medzi plastovými vrecami ležal malý balíček, zabalený v sivej deke.
Opatrne ho rozvinul — a uvidel dieťa. Celkom drobné, so zatvorenými očami a bledou tvárou.
— Môj Bože… — zašepkal. — Kto ťa sem nechal?
Bábätko žilo. Dýchalo — slabo, ale rovnomerne. Zdalo sa obyčajné. Ale Daniel si všimol: jeho pokožka bola príliš chladná, akoby tam ležalo celé hodiny.
A ešte niečo — na jeho rúčke bol kožený náramok s vygravírovaným menom:
„Emil K.“
Daniel nevedel, čo robiť. Zavolať políciu? Nemal ani telefón.
Zložil svoj starý kabát, zabalil dieťa a odišiel tam, kde spával — do opusteného hangáru na okraji mesta.
Tam, pod slabým svetlom lampy, zapálil malý oheň z drevených zvyškov a začal dieťa zahrievať.
Bábätko sa čoskoro pohlo, otvorilo oči… a Daniel cúvol.
Oči dieťaťa boli nezvyčajné — obrovské, takmer striebristé, odrážali oheň ako zrkadlá.
Ale v nich nebol strach. Len ticho a zvedavosť, akoby sa dieťa… dívalo skrz neho.
— Všetko bude v poriadku, — povedal Daniel trasľavým hlasom. — Pomôžem ti.
Zobral fľašu s vodou, navlhčil látku a jemne mu utrel tvár. Vtedy si všimol na jeho krku malý prívesok — kovový, chladný. Vo vnútri bol kúsok papiera.
Rozvinul ho:
„Ak toto čítaš — znamená to, že si ho vybral on.“
Danielovi prebehol po chrbte mráz.
Do rána dieťa zaspalo. Daniel celú noc nespal — počúval jeho dych.
Ale čím dlhšie sa díval, tým viac sa mu zdalo, že dieťa sa mení. Jeho pokožka sa zohrievala, líca sa sfarbovali. Akoby v ňom ožíval život — a s každou minútou prechádzal z neho na dieťa.
Cítil zvláštnu slabosť, ale nie z únavy — akoby sa časť jeho síl presúvala do tohto malého tvora.
Na svitaní Daniel začul kroky pri dverách hangáru.
V dverách stála žena v dlhom kabáte — vysoká, prísna, so šatkou na hlave. V rukách držala starú fotografiu.
— Našli ste ho? — opýtala sa, pozerajúc mu priamo do očí.
— Kto ste? — spýtal sa podozrievavo.
— Som tá, čo ho hľadá už tri roky. Volá sa Emil. Ale on… nie je celkom dieťa.
Priblížila sa a dieťa, keď sa prebudilo, natiahlo k nej rúčku.
Daniel cítil, ako sa mu zviera vnútro.
— Čo tým myslíte? Kto je?
Žena sa smutne usmiala:
— Je tým, čo ľudia kedysi nazývali „darom“. Vyberá si toho, kto je pripravený obetovať posledné pre iného.
Dieťa ticho dýchalo a svetlo lampy sa zrazu stalo jasnejším.
Daniel pozrel na svoje dlane — zostali na nich stopy, akoby popáleniny od svetla.
— Takže teraz bude žiť, — povedala žena. — Vďaka tebe.
Nestihol nič odpovedať. Len sa díval, ako odchádza s dieťaťom do hmly, a počul, ako jej kroky miznú v rannom tichu.
Neskôr v hangári našli iba jeho starý kabát a drobný náramok s nápisom „Emil K.“
Nikto nepochopil, kto bol ten bezdomovec — a prečo odvtedy v tom mieste už nikdy nikto nespí, hoci vo vnútri je vždy teplo…
