Na úsvite bol vzduch pri pobreží tichý a vlhký, akoby pred búrkou. Ale búrka neprišla — naopak, more mizlo. Voda sa rýchlo vzďaľovala od brehu, zanechávajúc mokrý piesok, klzké kamene a trblietajúce sa lastúry.
Obyvatelia prímorského mestečka Saint-Clair sa prebudili na zvláštne dunenie. Keď vyšli k promenáde, uvideli, že oceán ustúpil o stovky metrov. Tam, kde včera šumeli vlny, sa rozprestierala prázdna rovina, lesknúca sa v bledom rannom slnku.
„Niečo také som nikdy nevidel,“ povedal starý rybár Martin Doyle. „Oceán toto nerobí len tak.“
Vedľa neho stála doktorka Elizabeth Greyová, morská geologička. „To nie je prirodzený odliv,“ zamrmlala. „Niečo prinútilo vodu ustúpiť… príliš ďaleko.“
Ľudia zišli dolu na odhalené morské dno. Všade ležali tisíce malých kovových predmetov, niektoré žiarili, iné pulzovali. Elizabeth zdvihla jeden: „Toto nie je prírodné. Je to vytvorené.“
V noci sa more stále nevrátilo. A potom sa piesok začal hýbať — predmety sa spájali do sietí, tvorili priehľadný kupol, ktorý vydával hlboký tón, akoby dýchal.
Na horizonte sa objavila stena vody. Vlna zmetla všetko.
Ráno zostali na mokrom piesku len drobné stopy, smerujúce späť do mora.
Elizabeth sedela na úbočí, v ruke držala malú pulzujúcu guľôčku.
„Mysleli sme si, že more ustúpilo,“ zašepkala. „Ale ono nám len dovolilo nazrieť.“
