Kedysi, v starých dedinách, mal každý dom pri prahu malú lyžičku soli. Niekedy na drevenej doštičke, inokedy na tanieriku. Dnes to mnohí považujú za poveru. Ale starí ľudia hovorili:
„Kým je soľ pri dverách – dom je pod ochranou.“
Tento zvyk sa odovzdával z generácie na generáciu. Mladí často ani nevedeli prečo, ale aj tak kládli štipku soli ku dverám, najmä v noci alebo pred búrkou.
Raz etnograf menom Leo Stolz prišiel do malej prímorskej dediny na severe Európy, kde táto tradícia ešte žila. Všimol si: takmer pri každom dome ležal malý tanierik so soľou pri prahu.
— Je to proti zlým duchom? — spýtal sa starej ženy, pani Anny.
Usmiala sa:
— Proti všetkému, synku. Proti duchom, vlhkosti aj nešťastiu.
Ako vedec sa Leo rozhodol zistiť, či je v tom niečo pravdy. Do dvoch domov umiestnil hygrometre – v jednom bola soľ pri dverách, v druhom nie. Po týždni prístroje ukázali, že v dome so soľou bola vlhkosť pri prahu o takmer 20 % nižšia.
Soľ naozaj pohlcovala vlhkosť – neviditeľnú, ale neustálu. Znamenalo to:
• menej plesne pri dverách,
• menej zatuchnutého zápachu,
• menšiu šancu, že drevené časti začnú hniť.
Časom soľ, samozrejme, vysypala alebo ju zmyl dážď. Gazdiné jednoducho pridali novú. Ale mala aj iný, symbolický význam.
Soľ bola znakom čistoty a pravdy. Prisahalo sa na ňu, ňou sa „uzatváral mier“, ňou vítali hostí. Prah je hranicou medzi domom a svetom – preto soľ kládli nielen na fyzickú ochranu, ale aj ako talizman proti všetkému zlému, čo by mohlo vstúpiť dnu.
V starých zápisoch etnografov sa spomína:
Ak soľ pri prahu stmavne – znamená to zmenu počasia alebo príchod cudzinca.
Ak sa rozsype – niekto prial domu zlo.
Dnes na to takmer všetci zabudli. Ale tento „babičkin rituál“ nebol povera – bol to jednoduchý a múdry spôsob, ako chrániť dom a vzduch v ňom – a pripomenúť: „Nech do môjho domu vstúpi len dobro.“
Niekedy sa ukáže, že staré zvyky sú oveľa múdrejšie, než sa na prvý pohľad zdá.
