Letisko bol preplnený a rušný ako vždy. Ľudia sa ponáhľali, kufre sa kotúľali po mramorovej podlahe, hlásenia oznamovali odlety a cez obrovské okná prúdilo jasné ranné slnko.
Uprostred ruchu pomaly kráčal starší muž s upravenou sivou bradou a ošúchaným kufrom v ruke. Volal sa Walter Stein, mal 82 rokov a bol bývalý inžinier. Vo vrecku držal letenku vytlačenú na obyčajnom papieri a malú obálku.
Na nej stálo:
„Pre Emily. Odovzdať osobne.“
Emily bola jeho vnučka. Žila v Španielsku a svojho starého otca nevidela už osem rokov — odvtedy, čo zomrela jej matka, Walterova dcéra. Tento let mal byť ich vytúženým stretnutím.
No osud to zariadil inak.
Keď ohlásili nástup do lietadla, Walter sa postavil do radu s ostatnými cestujúcimi. Usmial sa na dievča pri registrácii, ukázal pas a letenku. Všetko bolo v poriadku — až kým neprišiel k schodom vedúcim do lietadla.
Trap bol strmý a Walter sa opieral o palicu. Dvaja zamestnanci letiska sa na seba pozreli.
— Prepáčte, pane, — povedal jeden. — Nemôžete ísť hore po schodoch. Je to porušenie bezpečnostných pravidiel.
— Ale držím sa zábradlia, — pokojne odpovedal Walter. — Zvládnem to.
— Nie, — chladne odvetil druhý. — Bez sprievodu nemôžete. Nechceme niesť zodpovednosť, ak by ste spadli.
— Nespadnem, — ticho povedal starý muž. — Musím sa len dostať na tento let. Je to dôležité.
Ale muži zostali neoblomní.
Rad začal nervózne šumieť. Jeden z pasažierov zamrmlal:
— Pusťte ho, preboha, veď je starý, nie chorý!
Ale pravidlá sú pravidlá.
Jeden steward privolal nadriadenú. Žena v uniforme prišla, pozrela sa na Waltera a zdvorilo, ale pevne povedala:
— Pane, musíte počkať na špeciálne vozidlo. Odvezieme vás osobitne.
— Ale lietadlo už odlieta… — povedal a pozrel na hodinky.
— Nedá sa nič robiť, pane.
Kým hľadali vozidlo, dvere lietadla sa zatvorili. Walter zostal stáť pri trapoch, zvierajúc letenku a obálku. Nehádal sa — len ticho prikývol a sklonil hlavu.
O minútu jeho let vzlietol.
Zamestnanci mu ponúkli náhradný večerný let. Súhlasil, ale v očiach už nemal hnev ani rozčúlenie — len únavu.
Po niekoľkých hodinách Walter konečne priletel do Barcelony. No pri výstupe ho nik nečakal. Až neskôr sa dozvedel, že lietadlo, na ktoré sa ráno nedostal, sa dostalo do búrky nad Pyrenejami a muselo núdzovo pristáť.
Nie všetci pasažieri prežili.
Walter stál pri okne letiska, držiac obálku v rukách, a nemohol uveriť, že meškanie na schodoch mu zachránilo život.
Neskôr sa s Emily predsa len stretol — nie na termináli, ale v starej kaviarni pri mori.
Bežala k nemu v slzách a objímala ho, akoby sa bála pustiť.
— Myslela som, že ťa nepustili len preto, že si starý, — šepkala. — Ale ukázalo sa… že ťa niekto zadržal v pravý čas.
Walter sa usmial a pozrel na oblohu, kde plynuli biele oblaky.
— Niekedy, Emily, — povedal, — aj tie najnepríjemnejšie zdržania sú zázrakom.
