Dážď neprestával už tretí deň. Nebo viselo nízko, akoby sa nakláňalo nad starým domom, kde žil Oliver, päťročný chlapec s bystrými očami, a jeho mama Sofia. Hromy duneli v diaľke, ale Oliver sa nebál — naopak, páčilo sa mu pozorovať, ako po skle stekajú kvapky a spájajú sa do celých „riek“.
Na parapete ležala mačka Luna — veľká, huňatá, bielo-sivá, s pohľadom, ktorý akoby chápal viac, než by mal. Vždy bola pri chlapcovi, aj v noci, spávala pri jeho nohách a vstávala spolu s ním.
V ten večer Sofia varila večeru, keď začula čudné, tiahle mňaukanie, plné nepokoja. Pozrela do izby a videla, ako Luna stojí na parapete vedľa Olivera a pozerá sa niekam von, nad sklo.
— Všetko v poriadku, Luna? — spýtala sa roztržito.
Mačka sa napla. Jej zrenice sa rozšírili, srsť sa jej zježila. Zrazu zoskočila z parapetu, zachytila sa pazúrmi do rukáva chlapca a začala ho ťahať preč od okna.
— Luna, prestaň! — smial sa Oliver, no mačka mňaukala hlasnejšie a tlačila ho labkami, akoby ho chcela vyhnať.
A vtedy sa to stalo.
Izbu zaplavil oslepujúci blesk. Ozval sa ohlušujúci rachot, steny sa zachveli. Sklo na okne prasklo a po parapete prebehli iskry. Blesk udrel priamo do rámu a zanechal na ňom čiernu, dymiacu stopu.
Sofia upustila lyžicu a pribehla do izby. Oliver stál pár krokov od okna, vystrašený, ale neporušený. Luna bola pri ňom, so sklopenými ušami, rozšírenými očami a trasúcim sa chvostom, no nepohla sa od neho ani o centimeter.
— Bože môj… — zašepkala Sofia, objímajúc syna. — Keby nebolo jej…
Luna ticho zamňaukala a ľahla si mu k nohám, stále sledujúc okno.
Neskôr elektrikár vysvetlil, že vedenie pod rámom bolo poškodené — blesk trafil presne miesto so starou kovovou výstuhou.
— Ešte sekunda a úder by zasiahol presne tam, kde stál chlapec, — povedal.
Odvtedy sa Luna stala viac než len mačkou. Cítila prichádzajúcu búrku, odchádzala z izby, bola nepokojná — akoby varovala. Sofia mala občas pocit, že Luna vníma niečo, čo ľudia nedokážu — že má spojenie s niečím neviditeľným.
Po niekoľkých mesiacoch zostala na ráme tmavá stopa po blesku — tenká, čierna jazva, ako znak. A vždy, keď sa na ňu Sofia pozrela, spomenula si na Lunin jantárový pohľad žiariaci v tme.
Keď sa susedia pýtali, prečo Luna vždy sedí pri okne pred dažďom, Sofia sa len usmiala:
„Len čaká na hromy. To je jej spôsob, ako sa uistiť, že už neprídu po niekoho iného.“
Niekedy práve tie najtichšie tvory v sebe nesú silu, ktorá dokáže zastaviť búrku.
