Pre Jamesa Harpera, 56-ročného poštára, bola táto trasa bežná.
Doručoval listy do tej istej štvrte už takmer dvadsať rokov — vedel, kto kedy býva doma, kto čaká balík a kto sa vždy sťažuje na počasie.
Ale jedného jarného dňa sa všetko zmenilo.
Dom číslo 47 na rohu Maple Road sa vždy zdal tichý.
Starší pár — Margaret a Tom Brownovci — žili uzavreto, len zriedka vychádzali von.
James vedel, že dávajú prednosť papierovej pošte, bez internetu a techniky.
V poslednom čase však bola poštová schránka preplnená.
Noviny zostali neotvorené, obálky zaprášené.
A v ten deň, keď James prišiel, ho zarazil zápach.
Bol sotva citeľný — zmes vlhkosti, papiera a niečoho… neprirodzeného.
Poštár zaklopal na dvere, zavolal — ticho.
Rozhodol sa teda nahliadnuť do okna.
Záclony boli zatiahnuté, ale na parapete stála šálka so zaschnutým čajom.
Jamesovi sa stiahlo srdce. Zavolal políciu.
Keď dvere otvorili, vo vnútri panovalo mŕtve ticho.
Dom bol v dokonalom poriadku, akoby sa čas zastavil.
Na stole však ležali listy, ktoré nikto neodoslal.
V nich Margaret písala niekomu — svojmu synovi, ktorý podľa všetkého zahynul pred dvadsiatimi rokmi pri nehode.
„Stále na teba čakám,“ stálo v poslednom riadku.
A dolu, pod starým kobercom, našli drevenú škatuľu.
V nej — desiatky listov napísaných rovnakým rukopisom, ale… podpísaných menom toho istého syna.
Neskôr odborníci zistili, že listy boli naozaj písané v rôznych časoch.
No nikto nedokázal vysvetliť, kto ich napísal — pretože syn bol naozaj mŕtvy.
James sa dlho nemohol zbaviť pocitu, že bol svedkom cudzieho tajomstva, ktoré nemalo byť nikdy odhalené.
Odvtedy hovorí, že každý list nie je len papier.
Je to niečia nádej, ukrytá medzi riadkami.
