Stalo sa to v tichej americkej štvrti — tam, kde rovnaké domy stoja v rade, trávniky sú zastrihnuté na milimeter a ráno vonia káva a čerstvá tráva.
Thomas Reed tam žil len tri mesiace. Po rozvode túžil po pokoji, jednoduchosti a novom začiatku.
V ten deň bolo slnečno. Čítal noviny pri okne, keď začul zvláštny zvuk — nízke, chrapľavé vrčanie.
Potom úder. A hlasné, divoké zarevanie.
Thomas vstal, pristúpil k dverám a bez dychu sa pozrel cez priezor.
To, čo uvidel, ho prinútilo ustúpiť.
Práve pred jeho domom, na chodníku, muž bojoval s medveďom. Skutočným, obrovským, s mokrou hnedou srsťou, ktorá sa leskla na slnku. Muž — vysoký, v roztrhanej bunde — držal v rukách železnú rúru a snažil sa odraziť šelmu, ktorá na neho dorážala, revala a cerila zuby.
Scéna bola taká neskutočná, že mozog Thomasa odmietal uveriť.
Ale zvuky — údery, ťažké dýchanie, kovový škripot o asfalt — boli skutočné.
A potom začul ženský výkrik:
— „David! Ustúp! Nechoď tam!“
Pri plote stála žena s dieťaťom v náručí — plakala, kričala, no muž ju nepočúval. Bránil ich.
Medveď zareval a vrhol sa dopredu. David ho udrel rúrou, ale to ho len viac rozbesnilo. Thomas chcel volať políciu, no ruka ho neposlúchala. Všetko sa dialo príliš rýchlo.
V jednom momente medveď Davida pritlačil k zemi. Žena vykríkla.
A zrazu — medveď zastal.
Jeho hlava sa pomaly otočila k Thomasovmu domu.
Priamo k dverovému priezoru.
Thomas stuhol. Cez malé sklíčko uvidel pár tmavých očí. Neboli zvieracie. V tých očiach bolo… vedomie.
Pohľad nebol zúrivý — bol uvedomelý. Takmer ľudský.
Ustúpil, srdce mu bilo až v ušiach. Zvonku bolo počuť ťažké dýchanie. Niečo poškrabalo dvere. Potom — ticho.
Keď sa opäť pozrel, medveď bol preč.
David ležal na zemi, lapal po dychu, žena sa k nemu rozbehla a plakala. Thomas otvoril dvere a vybehol von.
— „Bože, ste v poriadku?“ — zvolal.
Muž pomaly zdvihol hlavu. Tvár mal od krvi, no pohľad jasný.
— „Nechcel zabiť,“ zachripel. „Len… prišiel po mňa.“
— „Kto?“ — spýtal sa Thomas.
— „Medveď,“ odpovedal David. „Pamätám si ho. Pred dvoma rokmi na Aljaške som po ňom vystrelil, aby som zachránil syna. Myslel som, že je mŕtvy… ale zrejme nie.“
Vstal, ťažko sa opierajúc o koleno, a pozrel smerom k lesu.
— „A teraz ma našiel.“
Thomas nevedel, čo povedať. Žena držala dieťa, plakala.
David sa však stále pozeral do stromov. Potom zrazu zbledol.
— „Neodišiel,“ zašepkal.
Z kríkov sa ozval šelest.
No nikto sa už neobjavil. Len vietor sa pohrával s trávou.
Polícia prišla o dvadsať minút. Prezrela všetko — takmer žiadne stopy. Len jeden obrovský odtlačok laby pri bránke a tmavá škvrna na asfalte.
Večer všetko stíchlo. Thomas konečne zamkol dvere a zapol svetlo.
Ale spať nedokázal.
Nadránom prišiel k dverám, aby sa uistil, že je pokoj.
Pozrel cez priezor.
A stuhol.
Na ceste, kde sa cez deň odohral boj, ležal medvedí obojok. Ošúchaný, kovový, s tabuľkou.
Priblížil sa. Na tabuľke bolo vygravírované:
PROPERTY OF T. REED
Thomas pomaly ustúpil, cítiac, ako mu po chrbte prechádza chlad.
Veď on nikdy nemal žiadneho domáceho miláčika.
A predsa…
na druhej strane tabuľky bolo vyryté ešte jedno slovo, sotva viditeľné pod škrabancami:
„HOME.“
