Jazero Silverlake sa vždy zdalo pokojné. Skoro ráno bola voda nehybná, hmla sa plazila po hladine a len čľapot vesla narúšal ticho.
Farmár Daniel Hale, ktorý sa po rozvode a strate práce vrátil do rodnej dediny, vyšiel na vodu — loviť ryby, ako kedysi v detstve. Zdalo sa mu, že jazero je jediné miesto, kde sa ešte dá dýchať.
Natiahol ruku, aby uvoľnil sieť zachytenú o koreň… no namiesto dreva jeho prsty chytili niečo chladné, ťažké a podivne mäkké.
Daniel potiahol — a z vody sa pomaly vynorila obrovská želatínová hmota, pripomínajúca zhluk bublín a priesvitnej kože. Visela mu z ruky, leskla sa na slnku a vnútri žiarili tisíce malých sfér — ako ikry alebo embryá.
— Do čerta… čo to je? — zašepkal.
Fotografia, ktorú spravil na mobil, sa rozšírila po internete v priebehu niekoľkých hodín.
Na druhý deň k jazeru dorazili ľudia v bielych oblekoch a čiernych džípoch. Predstavili sa ako pracovníci environmentálnej agentúry, no ich vybavenie nieslo značky, ktoré Daniel poznal len z armády.
S nimi bola biologička doktorka Emily Carterová, tichá žena s unaveným pohľadom. Prezrela nález — už v laboratóriu štátnej polície — a povedala len:
— Toto… nie je obyčajný organizmus. Je to štruktúra. Rastie. A… na niekoho čaká.
Pod mikroskopom sa ukázal obraz:
žiadne riasy, žiadne rybie vajíčka;
bunky — šesťuholníkové, zoradené do dokonalej mriežky ako včelie plásty, no z bielkovinovej chrupavky;
v každej z nich — mikroskopický tlkot srdca.
Po troch dňoch sa jazero zmenilo. Voda sa oteplila. V noci sa nad hladinou objavovalo červené svetlo, akoby niekto dýchal pod povrchom.
Rybári tvrdili, že počujú hlboký dunivý zvuk, podobný motoru… ale prichádzal z hlbiny, nie z brehu.
Daniel ho začal počuť aj doma.
A občas — šepot.
Nie slová. Len volanie. Hlas vody.
— Počuješ to tiež? — opýtala sa Emily, stojac na brehu.
— Áno.
— To nie je volanie o pomoc…
— A aké teda?
— Pozvanie.
Šiestej noci bola hmla hustejšia než inokedy. Daniel sa zobudil s pocitom, že dom sa chveje. Vybehol k jazeru — a uvidel:
Celý breh bol pokrytý sklenenými kokonmi, takými istými ako ten, ktorý kedysi vytiahol. Len teraz dýchali.
Zo stredu jazera sa dvíhalo niečo tmavé, okrúhle, ako veko obrovského prameňa.
Emily stála na móle — bledá, bosá, akoby kráčala v sne. Keď sa ju Daniel pokúsil zastaviť, len sa naňho pozrela prázdnym pohľadom a zašepkala:
— Oni sa prebúdzajú. Nie sme prví. A ani poslední.
Vstúpila do vody.
A voda sa rozliala, ako by bola živá, a vpustila ju.
Telo sa nikdy nenašlo. Armáda odišla a oznámila, že jazero je uzavreté „kvôli toxickým riasam“.
Daniel však každú noc počuje šepot vody. Vidí, ako sa pri brehu vynárajú priesvitné kokóny. A vie: to, čo kedysi vytiahol, nebol nález. Bol to signál.
A niekto z hlbiny stále odpovedá.
