Viktor, bývalý geológ na dôchodku, miloval tajgu celý život. Mal už cez sedemdesiat, ale každé leto sa vracal do svojej drevenej chaty pri rieke, kde kedysi viedol expedície. Miestni si zvykli na jeho samotu — žil pokojne, opravoval strechu, zbieral huby, varil čaj z ľubovníka.
Ale v ten deň bolo všetko inak.
Ráno začalo pokojne: hmla sa plazila medzi borovicami, vzduch voňal živicou. Viktor vzal košík, termosku s čajom a šiel do lesa. Vedľa neho bežal jeho starý, ale verný pes — lajka menom Buran. Dvanásť rokov mal, no v očiach mu stále svietila oddanosť.
Zrazu Viktor uvidel čerstvé stopy — obrovské laby v mäkkej zemi.
— Medvedica, — zamrmlal. — A má mláďatá…
Buran zježil srsť, Viktor sa chcel otočiť, no z húštiny sa ozval rev.
Stihol len pustiť košík a utekať k stromu. Pes štekal, medvedicu dráždil, no tá neustúpila — z kríkov vybehli dve medvieďatá a matka ich chránila.
Viktor sa šplhal na borovicu, ruky sa šmýkali po kôre. Šesť metrov nad zemou sa odvážil pozrieť dole.
Pod stromom stála obrovská medvedica, revala, driapala kmeň, mláďatá pri nej.
— Choďte preč! — kričal Viktor.
Medvede neodišli. Čas sa vlečie, ruky stŕpli, hlas ochraptieval. Buran zmizol. „Utiekol,“ pomyslel si Viktor. A vtedy — štekot.
Silný, odhodlaný.
Buran sa vrátil. Vybehol z lesa, celý špinavý, no odvážny. Postavil sa medzi medveďa a strom, štekal, vrčal, skákal. Medvedica sa priblížila, ale on neustúpil. Po chvíli sa otočila, zafučala a s mláďatami odišla.
Viktor pomaly zliezol, kolená sa mu triasli. Pes stál vedľa, ťažko dýchal.
— Zachránil si ma, starý vlku, — zašepkal.
Večer sedel na verande, pes spal pri nohách. V mysli mal len jedno — vďačnosť.
Za to, že pes neodišiel. Že sa vrátil.
Že prišiel a zachránil.
Ráno, keď slnko vystúpilo nad les, Viktor povedal:
— Teraz už viem, Buran… anjeli niekedy chodia po štyroch labách.
