Piatková večera. „Rezervácia na meno James Miller,“ povedala som hosteske s úsmevom, hoci vo vnútri som bola napätá. S Jamesom sme boli manželia sedem rokov. Navonok — dokonalý pár. On úspešný právnik, ja grafická dizajnérka.
Dobrý život, dom v londýnskom predmestí, výlety po Európe, upravený Instagram. Ale realita bola iná. James bol prchký. Občas krutý v slovách. Nikdy ma neudrel, ale psychický tlak sa stal súčasťou každého dňa. Dnes som sa rozhodla všetko ukončiť. Ale priebeh bol iný.
Sedeli sme v útulnej talianskej reštaurácii. Tiché svetlo, jemná hudba. Objednali sme si víno. On lazane, ja lososový šalát. Všetko ako vždy. Až príliš ako vždy.
— Zase šalát? — uškrnul sa. — Ako sa z toho dokážeš najesť?
— Mám to rada, — odpovedala som pokojne.
— Rada? Ja nemám rád sedieť s králikom, — povedal a napil sa vína.
Mlčala som. Ale vo mne rástla únava. Nie hnev — únava. Hlboká, spálená únava z poníženia.
— Vieš sa aspoň raz obliecť normálne, keď ideme von? — pokračoval. — V týchto šatách vyzeráš ako stará učiteľka.
Ľudia sa začali obzerať. Moje líca horeli. A ja stále mlčala. Potom priniesli jedlo.
James sa pozrel na môj tanier s odporom. — To snáď nie! — schmatol vidličku, napichol kus ryby a hodil mi ho do tváre.
Všetko stíchlo. Čas, zvuk, dych. Kúsok lososa mi skĺzol po šatách. Ľudia onemeli. On sa uškrnul: — Vidíš, ako to vyzerá?
Pomaly som si utrela tvár obrúskom. Postavila som sa, zobrala pohár vína a vyliala mu ho na hlavu. Víno mu stekalo po vlasoch a obleku. Ľudia vstali. Niektorí tlieskali.
— To bola naša posledná večera, James, — povedala som chladne.
Zaplatila som účet, ospravedlnila sa hosteske a odišla. V taxíku som sa prvýkrát po rokoch usmiala. Bol to koniec. Ale zároveň začiatok. Na druhý deň som podala žiadosť o rozvod. Presťahovala som sa do Brightonu, k moru. Začala som písať blog — o tom, ako získať späť svoj hlas, keď ťa nútia mlčať.
Keď sa ma ženy pýtajú: „Nebáli ste sa?“ — odpovedám:
Nie. Vtedy som sa bála len jedného — zostať ženou, po ktorej hádžu jedlo.
