Bol slnečný víkend.
Daniel a Emma Reevesovci sa vracali z predmestia po návšteve u rodičov. Cesta sa tiahla medzi poľami, nebo bolo čisté a nič nenasvedčovalo tomu, že na tento výlet nikdy nezabudnú.
Keď prechádzali vidieckym úsekom cesty, Emma zrazu vykríkla:
— Zastav! Tam je dieťa!
Na asfalte, priamo pod páliacim slnkom, stál malý chlapec — bosý, v svetlej košeli a krátkych nohaviciach. Neplakal, ani sa nehýbal, len sa pozeral smerom na autá.
Daniel prudko zabrzdil a vyskočil z auta.
— Hej, drobec, si v poriadku? — spýtal sa, keď sa priblížil.
Chlapec neodpovedal. Urobil krok dozadu — a náhle sa rozbehol cez cestu, smerom k lesu.
Emma sa rozbehla za ním, ale za stromami už nikoho nebolo.
Volali políciu, prehľadali krajnicu — žiadne stopy. Len malá hračka, zabudnutá na zemi — plyšový macko s natrhnutým uchom.
Neskôr sa ukázalo, že pred niekoľkými rokmi sa na tomto úseku cesty naozaj stala nehoda.
Prežilo len dieťa, ktoré sa však nikdy nenašlo — jednoducho zmizlo.
Daniel a Emma sa tam o týždeň vrátili s tým istým mackom.
Položili ho pri ceste a potichu povedali:
„Teraz sme ťa videli. Teraz už nie si sám.“
