Neskorý večer. Hmla sa tiahla nad riekou, most osvetľovali len ojedinelé lampy. Anna sa vracala domov z práce, keď si všimla ženskú postavu pred sebou. Žena stála na samom okraji zábradlia, vietor jej pláštenku kmital a ruky sa triasli.
Anna stuhla. Všetko v nej hovorilo — sekundy rozhodnú o všetkom.
— Hej! — zakričala a urobila krok vpred. — Prosím, nerob to!
Žena sa neobzrela. Len potichu povedala:
— Nikomu na mne nezáleží…
Anna pristúpila bližšie, pomaly, bez prudkých pohybov.
— Záleží, — povedala jemne. — Mne nie je jedno.
Natiahla ruku — a v tej chvíli žena začala plakať. Anna ju stihla chytiť, držala ju z celej sily, kým nepribehli okoloidúci.
Prešlo pár dní. Anna stále myslela na ten večer. Žena ležala v nemocnici, sľúbili jej pomoc. Anna sa rozhodla ju navštíviť — pretože nemohla zabudnúť na jej oči.
Keď vošla do izby, neznáma žena zdvihla pohľad… a zbledla.
— To ste vy… — zašepkala. — Vy ste boli pri rieke?
Anna prikývla. Žena si zakryla tvár rukami a rozplakala sa.
— Musím vám niečo povedať… Pred pár rokmi, v daždi, som pracovala v školskom tábore. Jeden chlapec vybehol na cestu za loptou… Stihla som ho chytiť — auto prešlo len o centimeter ďalej. Volal sa… myslím, Oliver.
Anna stuhla. Srdce jej udrelo tak silno, že sa jej zastavil dych.
— Môj syn, — zašepkala. — Môjho syna volajú Oliver.
Obe mlčali. Ticho prerušoval len šum dažďa za oknom. Anna pochopila: v ten večer na moste osud len vrátil dlh. Zachránila život tej, ktorá kedysi zachránila jej najdrahšie — jej syna.
Niekedy sa dobro vracia práve vtedy, keď ho najmenej čakáme. A aj keď sa svet zdá ľahostajný — pamätá si tých, ktorí raz zachránili druhého.
