Nikdy som si nemyslela, že obyčajné dvere môžu tak desiť. Ale všetko sa začalo v okamihu, keď som ju prvýkrát uvidela — malé dievčatko v sivom kabátiku, s dvoma tenkými vrkočmi a starou plyšovou hračkou v ruke. Len stála pri mojich dverách a pozerala sa na ne, bez zazvonenia. Potom sa prudko otočila a ušla.
Bývam v dome na okraji mesta. Susedia ďaleko, ulica tichá. Najskôr som si myslela, že sa pomýlila v adrese. Ale na druhý deň — znova. Ráno. Znova pohľad na moje dvere, stisnutá hračka v rukách, a útek.
Tretí deň som už čakala. Počula som ľahké kroky na štrku, pozrela som sa z okna — opäť tam bola. Stojí. Pozerá. Minútu. Potom uteká. A zakaždým — mlčí.
Štvrtý deň som to nevydržala. Otvorila som dvere, ale dievčatko okamžite ušlo. Zakričala som:
— Počkaj! Chceš niečo?
Zastavila sa len pri bráne. Otočila sa. Pozrela tak… akoby prosila o pomoc, ale zároveň sa jej bála. Nepovedala nič.
Piaty deň prišla znova — v daždi, s premočenými topánkami. Vyšla som von a povedala ticho:
— Nič ti neurobím. Ak potrebuješ pomoc — povedz.
A ona prvýkrát prehovorila. Ledva počuteľne:
— Teta… vy máte dvere… také isté.
Nechápala som:
— Aké — také isté?
Sklonila oči:
— Ako ona.
Na druhý deň som zavolala políciu. Možno to znelo hlúpo — „dievčatko stojí pri mojich dverách“. Ale vnútri som cítila, že to nie je len detská hra.
Policajti prišli, rozprávali sa s ňou. Mlčala. Len pevne držala svoju hračku — ošúchaného zajaca s jedným okom. Zistili len meno — Mila. 4 roky.
Keď ju odviezli domov, počula som rozhovor a všetko pochopila. Jej mama… zmizla pred dvoma mesiacmi. Odišla do práce — a nevrátila sa. Telefón našli v lese, neďaleko odtiaľto. Otec pil, nehľadal. Dievčatko si takmer nikto nevšímal.
A potom to najhoršie. Ukázalo sa, že dom, kde kedysi bývali, bol takmer rovnaký ako môj. Tie isté dvere. Ten istý kôš pri verande. Dokonca aj rovnaký prasknutý ľavý schod. Dievčatko tam chodilo každý deň… a klopalo. Možno mama otvorí?
Ale potom sa presťahovali, dom predali. A ona našla podobný. Môj. A dúfala — možno mama tu.
Sedela v mojej kuchyni, zohrievala si ruky na šálke čaju a šeptala:
— Ona predsa musí niekde byť… však?
Večer, keď policajti odišli, nechala pri dverách svojho zajaca. A povedala:
— Ak príde mama — dajte jej ho… vždy s ňou spával.
Stála som a nedokázala som zadržať slzy.
O týždeň neskôr mamu Mily naozaj našli. Nie živú. V starej studni za mestom. Hľadali ju dlho. Našli náhodou.
Policajti jej to hneď nepovedali. Prišli za mnou, pretože vedeli — bude zasa tu.
Povedala som jej to sama. Ticho. Bez zbytočných slov. Počúvala a mlčala. Potom pristúpila k dverám a položila na ne dlaň.
— Budem chodiť aj tak, — povedala. — Možno… možno ma začuje.
A naozaj — niekedy príde. Sadne si na schody. Mlčí. Ja ju nevyháňam.
A zakaždým, keď odíde, vidím v škáre pod dverami toho istého zajaca. Znamená to — bola tu.
A zrazu verím, že matky… aj keď odídu — vždy nájdu cestu tam, kde ich čakajú.
