Nikdy som si nemyslel, že raz poďakujem mačke za zachránený život. Obyčajný marcový večer — šedý, sychravý. Chystal som sa ísť do práce skôr — chcel som prísť do kancelárie pred všetkými, dokončiť správu. Už som mal na sebe bundu, v ruke kľúče, keď sa môj kocúr Baron posadil priamo ku dverám a pozeral na mňa. Nemraučal, neprosil sa — len sedel a hľadel.
— Uhni, — hovorím mu. A on zrazu vyhrbí chrbát, naježí chvost a… začne syčať. Na mňa! Za šesť rokov sa tak nikdy nesprával.
Snažil som sa ho odtlačiť — zaryl mi pazúry do papúč. Druhý pokus — bolestivo ma pohrýzol do ruky. Bol som zmätený, nahnevaný, ale niečo vo mne akoby šepkalo: zostaň.
Vzdychol som, položil kľúče na poličku:
— Dobre, Baron, päť minút. — A šiel som do kuchyne naliať si čaj, zatiaľ čo mačka si pokojne ľahla k dverám, akoby sa nič nestalo.
Neubehlo ani desať minút. A potom… rana, že sa zatriasli steny. Hluk, praskanie skla, na dvore spustili alarmy. Pribehnem k dverám — cez škáru sa valí dym.
Náš vchod vybuchol.
Vyrazené okná medzi poschodiami, zhorené dvere na prízemí, schodisko zasypané úlomkami. Stál som, opretý o stenu, neschopný dýchať. Len jedna myšlienka v hlave: keby som vtedy vyšiel, bol by som tam.
Susedia v panike, vybiehajú — niekto v župane, niekto bosý. Jeden kričí, druhý volá záchranku. Hasiči dorazili o päť minút. Povedali, že asi vybuchol plyn v byte na prízemí. Žena, čo tam bývala, sa stihla zachrániť — cítila plyn, ale nestihla varovať ostatných.
Stál som s Baronom v náručí. Trasal sa. Vyzeralo, že aj on sa bál — ale pozeral sa na mňa tak, akoby vedel, čo urobil.
Potom už len hmla. Hasiči, polícia, výsluchy, evakuácia. Dom čiastočne uzavreli, dočasne nás ubytovali v škole oproti. A ja som nemohol dostať z hlavy jediné: Baron ma nielen zadržal — on ma zachránil. Cítil to dopredu.
Po pár dňoch, keď nás pustili po veci, som stretol tú ženu z prízemia. Fajčila pred vchodom, triasli sa jej ruky. Spýtal som sa, čo sa stalo. Sklonila oči:
— Chcela som otvoriť dvere, zakričať ľuďom… ale všetko vybuchlo príliš rýchlo. Keby si vtedy vyšiel…
Nedopovedala. Ale obaja sme vedeli.
A vieš, čo je zvláštne? Deň pred výbuchom Baron celý večer chodil za mnou. V noci nespal, sedel pri okne a hľadel dolu, na vchod. Smial som sa: „Čo, ideš robiť nočného strážnika?“ Ale on len mlčal a čakal.
Teraz sa už nesmejem.
Teraz, keď si sadne ku dverám — nehádame sa.
