Všetci hovorili, že to bude „svadba roka“. Biely kostol na kopci, živé kvety pri oltári, orchester, zlaté prstene — všetko dokonalé, ako z pohľadnice. Ženích — úspešný architekt, nevesta — tichá, jemná dievčina menom Lena. Rodiny sa poznali, hostia sa usmievali, kňaz sa chystal vysloviť prvé slová.
Ale nikto nevidel, ako sa jej ruky triasli… a ako v jej vrecku ležal list, ktorý čítala už piatykrát.
K oltáru kráčala za zvuku organu. Závoj sa kĺzal po podlahe, ženích sa na ňu pozeral s láskou. Všetci zadržali dych.
A keď kňaz povedal:
— Ste pripravení, z vlastnej vôle a úprimného želania…
Lena zrazu stuhla. Pozerala pred seba — ale nevidela. Pery jej zbledli.
— Prepáč, — zašepkala ženíchovi.
A… rozbehla sa.
Práve po koberci, v bielych šatách, popri hosťoch, sviečkach a kvetoch. Družičky vyskočili, niekto vykríkol, niekto si chytil srdce. Ženích sa natiahol k nej, ale nestihol.
Niektorí si mysleli — zľakla sa, rozmyslela si to. Iní pošepkali: „milenec?“
Ale keď vybehla z kostola, nikto netušil: neutekala od niekoho… bežala k niekomu.
Za kostolom stál starý muž v tmavom kabáte, v rukách držal… detský krížik. Malý, strieborný, ošúchaný.
— Ty si sa naozaj rozhodla to nepovedať? — spýtal sa ticho.
Bol to farár z dediny, kde kedysi žila. Ten, čo poznal jej matku.
Ten, čo jej včera povedal:
„Lena, nesmieš si ho vziať. Tvoj ženích je tvoj brat.“
Neverila mu. Dal jej list — staré priznanie jej matky:
„Utajila som pravdu. Mám dve deti. Jedno — s manželom. Druhé — s iným. Vyrástli, bez toho aby sa poznali. Ak to čítaš… vedz: on to musí vedieť.“
A v liste bolo jeho meno.
Najskôr sa Lena rozhodla mlčať. Svadba, hostia, všetko pripravené. Možno omyl? Testy? Dôkazy?
Ale v noci nespala. A ráno prišiel ten starý muž a povedal:
— Ak budeš mlčať, budeš žiť v lži. A nielen ty.
Išla k oltáru… ale ten krok neurobila.
Kým hostia šumeli pri vchode, stála za kostolom, ruky na tvári. Ženích vybehol za ňou. Nekričal, nič nepovedal. Len sa díval.
Držiac sa za ruky jej podala list.
Čítal dlho. Ani sval na tvári sa mu nepohol.
Potom si sadol na schody, zakryl si tvár rukami. A kostol zrazu stíchol. Aj tí, čo nič nevedeli, cítili: toto nie je rozmar. Nie je to útek zo strachu. Toto je bolesť. A pravda.
Po hodine svadbu zrušili. Hostí poslali preč. Nikto nepoznal podrobnosti. Nikto sa neopovážil pýtať.
Sedela v prázdnej miestnosti, keď vošiel. Bez obleku, bez prsteňa.
— Ďakujem, — len povedal. — Že si nám obom nedovolila žiť v lži.
A objal ju. Nie ako ženích. Ako brat.
Svadba sa nekonala. Ale bola pravda.
A niekedy — to si vyžaduje viac sily ako láska.
