Emma sa strhla od chladu a ostrého svetla. Bolo 6:02 ráno. Prikrývka už ležala na zemi a nad ňou stála svokra — Margaret — s rukami vbok. Hlas mala studený, tvrdý ako kov:
— Vstávaj, lenivá! Som hladná! Koľko sa ešte budeš váľať? V dome je muž, a ty stále spíš!
Emma si automaticky prikryla brucho. Šiesty mesiac tehotenstva, prebdená noc od bolesti chrbta… a zasa to isté. Vedľa spal jej manžel Lukas. Ani sa neprebudil — mama si v ich dome robila, čo chcela.
— Margaret… je mi zle… skoro som nespala… — zašepkala Emma.
— Tehotenstvo nie je choroba! Ja som porodila troch a makám doteraz. A ty len spíš a ľutuješ sa. Vstávaj, raňajky treba!
Emma sa pomaly postavila, nohy sa jej triasli. V kuchyni krájala chlieb, keď zrazu cítila, že sa jej točí hlava. Hluk v ušiach, hviezdy pred očami.
Margaret, stojaca pri sporáku, lenivo povedala:
— A bez divadla, jasné? Dýchaj hlbšie a pracuj. Vajcia mi nespáľ.
Emma chcela odpovedať… no namiesto toho jej z rúk vypadol tanier. Rozbil sa. Opierajúc sa o stôl, zoslábla a spadla na zem.
— Och, zas sa pretvaruje! — odfrkla svokra.
Vtom sa vo dverách zjavil Lukas. Rozospatý, rozcuchaný, ale v očiach mal niečo nové.
— Čo sa tu deje?
Margaret mávla rukou:
— Tvoja žena sa zas váľa! Som hladná, ešte ani nerodila a už sa ľutuje!
— Dosť.
To „dosť“ znelo tak, že obe onemeli.
Zdvihol Emmu a posadil ju na stoličku.
— Je ti zle? Dýchaj, som tu.
— Lukas! Takto so mnou nebudeš hovoriť! Som tvoja matka!
— A toto je moja žena. A matka môjho dieťaťa.
Zavolal lekára.
Doktor Harrison prišiel po 25 minútach. Tlak — veľmi nízky.
— Stres. Nebezpečné. Potrebuje pokoj. Žiadne kriky, žiadna práca v dome. A žiadny nátlak.
Margaret zbledla. Lekár sa na ňu pozrel prísne:
— Ak chcete vnuka — nechajte ju na pokoji. Inak to nahlásim sociálke.
Keď lekár odišiel, v dome vládlo ticho.
Lukas sa obrátil k matke a prvýkrát v živote povedal:
— Mama, máš na výber. Buď budeš žiť s nami a rešpektovať Emmu, alebo ti nájdem byt. A budeme bývať oddelene.
Margaret sa otočila. Mlčala. Ale prvýkrát — nič nepovedala.
Večer prišla k Emme s podnosom a polievkou.
— Neviem, ako sa to robí… ale zjedz. Potrebuješ to.
Nie ospravedlnenie. Ale začiatok.
O tri mesiace sa narodila dcérka — Sofia.
V pôrodnici stála Margaret pri okne, pozerala na vnučku a ticho povedala:
— Aj ja som sa bála, keď som čakala prvé dieťa. Len… mňa nikto nechránil.
Emma sa na ňu pozrela — a pochopila, že niečo sa zmenilo.
Dnes Margaret ráno nosí čaj. Nekričí. Občas pomôže s postieľkou.
A raz v noci sa Emma prebudila na tichý šepot:
— Ššš, dievčatko… babička je tu…
Emma si stále pamätá to ráno — chlad, prikrývku na zemi a slová „vstávaj, lenivá“.
Ale ešte viac si pamätá, ako sa Lukas prvýkrát postavil za ňu.
A ako konečne vznikla hranica: nikto nemá právo strhávať prikrývku z tehotnej ženy. Ani matka.
