V ten deň sa osemročný Artjom len tak prechádzal po okraji lesa.
Mal rád zbieranie šišiek, pozorovanie chrobákov a nosenie „pokladov“ domov — raz kameňa zaujímavého tvaru, inokedy palice pripomínajúcej meč.
Ale tentoraz to bolo iné.
Pod kríkom, kde zvyčajne rástli huby, si všimol korytnačku.
Malú, s hladkým pancierom pokrytým zvláštnym vzorom, ako sedela pokojne v machu.
Artjom ju opatrne zdvihol a niesol domov, aby ju ukázal rodičom.
— Pozri, mama! Skutočná! — zvolal radostne a položil korytnačku na trávu na dvore.
Len čo sa Artjom otočil, zviera sa bleskovo pohlo po zemi.
Korytnačka sa nehýbala pomaly ako v rozprávkach, ale tak rýchlo, že pes Barsik, ktorý stál vedľa, nestihol zareagovať.
Len zaštekal a cúvol, prekvapený novým „hosťom“.
Chlapec zavolal rodičov — ale keď vyšli von, korytnačka už zmizla za plotom.
Našli ju až po niekoľkých hodinách — pri jazierku, desiatky metrov od domu.
Zoológovia, keď videli fotografiu, sa čudovali:
„Je to vzácny druh močiarnej korytnačky so silnou svalovinou zadných nôh. Skutočne sa môžu pohybovať rýchlejšie ako bežné druhy, najmä keď cítia nebezpečenstvo.“
Ale Artjom je presvedčený, že nešlo len o rýchlosť.
Hovorí, že korytnačka otočila hlavu a pozrela mu priamo do očí, akoby chápala, že ju nechcel zadržať.
Teraz Artjom často chodí k jazerku.
A zakaždým vidí, ako sa spod vody ukáže známy lesklý pancier — ako pozdrav od starého priateľa.
