Prechádzka po okraji lesa mala byť obyčajná.
Majiteľka venčila svojho psa, veselého retrívera menom Blake, keď sa ten zrazu napäl a zastal.
Srsť na chrbte sa mu postavila, uši sa natiahli a pes začal hlasno štekať na husté kríky.
Najskôr si žena myslela, že je to jež alebo zajac.
Ale po sekunde sa vetvy pohli a z nich vyšlo niečo zvláštne.
Na prvý pohľad — líška. Ryšavá srsť, pružné telo, prefíkaný pohľad.
Ale na chrbte a na chvoste sa jasne ligotali perové štruktúry, akoby z vtáka — mäkké, perleťové, lesknúce sa na slnku.
Zvieratko sa zastavilo, pozrelo priamo na Blakea, mierne naklonilo hlavu — a zrazu sa rozbehlo.
Nie bežným klusom — vzlietlo.
Nie vysoko, asi dva metre, akoby plachtilo pomedzi kríky.
Majiteľka nestihla ani vytiahnuť telefón.
Keď všetko utíchlo, na tráve zostalo len niekoľko pierok — ryšavých, ale s kovovým leskom.
Neskôr biológovia predpokladali, že to mohla byť líška s ojedinelou anomáliou srsti alebo výsledok preplietania tráv a páperia.
Ale tí, ktorí tie perá videli na vlastné oči, hovoria — neboli to ani chlpy, ani tráva.
A leskli sa ako skutočné vtáčie perie.
