Vedela som, že môj kôň Rein je výnimočný. Rástli sme spolu: ja som sa učila chodiť — on stáť na nohách. Ale počas tehotenstva som si všimla na ňom niečo ako ľudskú starostlivosť.
Každé ráno, keď som prišla do stajne, Rein položil svoje veľké teplé ucho na môj bruch a ticho chrapkal, akoby počúval. Niekedy dýchal tak jemne, že sa dieťa vo mne pohlo. Všetci sa smiali:
— Zdá sa, že už je z neho opatrovateľka!
Usmievala som sa. Pri ňom som cítila pokoj.
Ale všetko sa zmenilo v jeden deň.
Bol koniec šiesteho mesiaca. Prišla som do stajne ako vždy — s jablkom v ruke, trochu unavená. Rein ma privítal tichým erdžaním, ale zrazu… stuhol. Nostrily sa mu rozšírili, uši pritisol k hlave, začal nervózne hrabať kopytom.
— Čo je, chlapče? — natiahla som ruku k nemu.
A v tej chvíli ma prudko — hrudníkom — odstrčil nabok. Nie kopytom, nie zubami. Ale tak silno, že som spadla do sena.
Vykríkla som — viac od šoku ako od bolesti.
Do stajne pribehol ošetrovateľ:
— Čo robíš, ty blázon?! Veď je tehotná!
Ale Rein len bil kopytom do zeme a erdžal, akoby niečo volal.
Po chvíli ma začalo bolieť v podbrušku. Ostrá, neznáma bolesť. Odviezli ma do nemocnice.
Diagnóza znela ako rana:
„Vnútorné krvácanie. Začínajúce odlúčenie placenty. Ešte chvíľu — a bolo by neskoro.“
Lekári povedali:
— Keby ste neprišli včas, matka ani dieťa by neprežili.
A ja som si uvedomila: on ma odstrčil presne tam, kde to bolelo. Neútočil. Zastavil ma. Zachránil.
Keď ma prepustili, hneď som išla za Reinom. Stál pokojne. Keď som sa priblížila, položil ucho na môj bruch — jemne.
— Ty si to vedel, však? — zašepkala som.
Ticho zafŕkal. A dieťa sa pohlo.
O tri mesiace sa narodilo dievčatko. Zdravé. Silné. Nazvali sme ju Reina — podľa toho, kto počul jej srdce ako prvý.
A lekár potom povedal:
— Niekedy zvieratá cítia to, čo my nedokážeme zachytiť ani prístrojmi, ani rozumom.
Niekedy ten, kto ťa zachráni, nie je človek.
