Celú noc nad kopcami zuril búrka. Vietor vyval, ako keby chcel strhnúť strechy, dážď bubnoval na okná a blesky osvetľovali oblohu takým svetlom, že stará farma sa triasla pri každom hrome.
Lukas Schneider, farmár s dvadsaťročnou praxou, nespal – búrka bola príliš silná, aby mohol pokojne zaspať. Ale keď sa z maštale ozval dlhý, bolestivý rev, Lukas popadol petrolejovú lampu a bežal na dvor.
Blato špliechalo pod jeho topánkami, vietor sa ho snažil zraziť z nôh. Otvoril ťažké dvere stodoly. Vo vnútri, na slame, ležala jeho najlepšia krava – Bella. Ťažko dýchala, oči jej žiarili od bolesti a strachu – začínali sa pôrody.
„Vydrž, dievča… som s tebou,“ zašepkal Lucas a vyhrnul si rukávy, ako to kedysi robieval jeho otec.
Pracoval sebavedome, s precíznymi pohybmi. Ale čím ďalej proces pokračoval, tým chladnejší bol vzduch. Lampa blikala. Prúd vzduchu hučal, akoby niekto neviditeľný chodil medzi stajňami.
A potom… prišiel ten moment.
Lucas opatrne potiahol za predné nohy, ale keď sa novonarodené stvorenie dostalo von, zamrzol.
Nebolo to teľa.
Telo bolo pokryté slizom, chvelo sa, bolo teplé… ale:
Nohy boli príliš dlhé a tenké.
Nemalo srsť – koža bola takmer priehľadná.
Uši boli ostré ako u líšky.
Oči malo zavreté, ale pod viečkami sa niečo hýbalo, akoby už… videlo.
„Pane všemohúci…“ zašepkal Lucas a ustúpil dozadu.
Bella zrazu ticho zamukala – nie zo strachu. Skôr ako keby… prosila. Neopúšťaj ma.
Stvorenie vydalo zvuk. Nebolo to rev ani plač – bol to zvuk, ktorý Lucas nikdy predtým nepočul.
V tom momente zahučal hrom tak silno, že sa stodola zatriasla. Vietor otvoril dvere dokorán.
A bytosť otvorila oči.
Jantárové. Hluboké. Nie celkom ľudské… ale ani zvieracie.
Lucas zamrzol. V rukách mu triasla lampa.
A na slame malé stvorenie sotva zdvihlo hlavu… a natiahlo k nemu malú, takmer ľudskú dlaň.
Stál medzi strachom a povinnosťou.
Pred ním bolo niečo cudzie… ale živé.
A on sa rozhodol.
