Severná dedinka Lindvard stála na okraji lesa a nekonečného zamrznutého jazera. V zime tu všetko zamrzlo – vietor vyval nad zasneženou rovinou, strechy pokryli ľad a okná domov svietili žltým teplom pecí. Ľudia chodili spať skoro a po západe slnka zriedka vychádzali von – v týchto lesoch sa dialo príliš veľa podivných vecí.
Ale v ten januárový úsvit, keď mráz zmrazil vzduch tak, že dych sa zdal byť sklenený, lovec Erik Holm vzal pušku, vrece a vybral sa do lesa. Chcel skontrolovať pasce pri starom potoku, ktorý vytekal do jazera. Vietor utíchol, sneh sa trblietal pod bledým slnkom.
Šiel po zvyčajnej ceste, až kým neuvidel niečo podivné.
Na bielej hladine jazera, bližšie k stredu, bol sneh utlačený do línie. A v ňom boli jasné, hlboké stopy bosých ľudských nôh. Malé, akoby ženské. Viedli z lesa… priamo po ľade.
Erik sa zastavil, ohromený.
„Kto… v takom mraze… bosý?“
Pomyslel si, že niekto potrebuje pomoc. Ale keď sa priblížil, zamrzol: medzi stopami nebolo ani jednej stopy po topánkach alebo saniach. Len holé chodidlá, otlačené až po každý prst, až po praskliny na koži.
Šiel po nich. Bolo to znepokojujúce a tiché – len sneh vŕzgal pod topánkami. Ale to najhoršie čakalo pred ním.
Stopy nekončili na brehu.
Neodbočovali.
Nezmizli.
Viedli priamo pod ľad.
Tam, kde stopy urobili posledný krok, bol ľad priehľadnejší ako okolo. Cez neho presvitala čierna voda. Podľadová hladina akoby dýchala. Erik si kľakol a prešiel rukou po povrchu.
Chlad. Jemné praskanie.
A zrazu to uvidel.
Pod ľadom, priamo pri jeho dlani… ležala ruka. Bledá. Zmeravá. Prsty pritlačené k vnútornej strane ľadu, akoby sa niekto zospodu snažil dostať von.
Erik sa zvalil dozadu, srdce mu bilo v krku. Vstal a utiekol do dediny.
Večer sa starosta, pastor, niekoľko mužov a sám Erik vrátili k jazeru. Ale stopy už neboli – akoby ich odniesol vietor. A pod ľadom – ani telo, ani ruka.
Všetci sa zhodli, že to bola len ilúzia. Mráz, únava, hra svetla.
Všetci okrem starej Ingrid, ktorá bývala pri lese.
Povedala:
„Nie je to nič nové. Každú zimu niekto chodí po ľade… bosý. A pod ľadom nie je voda. Tam niekto počúva.“
„Kto?“ spýtal sa Erik.
Stará žena neodpovedala. Len sa pozrela na jazero s takou túžbou, akoby vedela, kto tam volá ľudí.
Nasledujúcu noc Erik nespal. Myšlienky ho pálili ako mráz. Vzal si baterku, kožu a znova išiel k jazeru.
Sneh škrípal tichšie. Mesiac osvetľoval ľadovú hladinu mliečnym svetlom.
A zrazu…
Zase to uvidel.
Stopy.
Tie isté bosé stopy. Čerstvé. Akoby tam niekto práve prešiel.
Ale tentoraz… viedli spod ľadu – von.
