Santa Fe, Argentína – mesto, kde večery voňajú jazmínom, susedia sa zdravia menom a ticho sa zdá byť večným. Pre 46-ročnú Luhan Erolés nebolo raj niekde ďaleko — ale priamo za domom, v jej malej záhrade. Tam rástla mäta, bazalka, jazmín sa šplhal po drevenej oblúku a večer cvrlikali cvrčky. Ale raz táto záhrada takmer prinútila ju pochybovať o vlastnom rozume.
Stalo sa to na konci leta. Bol teplý deň a Luhan, ako vždy, vyšla pred spaním poliať rastliny. Voda kvapkala z listov, vzduch bol hustý od vône vlhkej zeme. Už sa chystala vrátiť do domu, keď si pri záhrade s mätou všimla niečo tmavé, ležiace uprostred trávy.
„Vetvička?“ pomyslela si.
Ale „vetvička“ sa zrazu pohnula.
Luhan zamrzla. Stvorenie pomaly plazilo po zemi – bolo hrubé, tmavé a lesklo sa v mesačnom svite. A vtedy uvidela: dve hlavy. Obe sa otočili k nej súčasne. Dve ústa, štyri oči, ani hláska – len chladný pohľad.
„Dios mío…“ zašepkala. A potom zakričala.
V noci sa zbehla celá štvrť.
Susedia pribehli, jeden s baterkou, druhý s palicou, tretí s telefónom. Stvorenie sa krútilo v tráve – akoby ožila samotná noc. Staršia suseda zašepkala:
„To je znamenie. Dve hlavy – to znamená nešťastie.“
Ale strach neprekonal zvedavosť. Luhan s trasúcimi rukami zapla kameru na telefóne a priblížila sa. Cez objektív bolo vidieť všetko: šupiny, vzor na tele, podivný lesk v očiach – až príliš rozumný.
A zrazu – bytosť zdvihla obe „hlavy“ a otvorila papule. Nikto nepočul syčanie. Namiesto toho sa po zemi prehnala vibrácia – nízka, dunivá, akoby sa zem sama rozprávala.
Dav ustúpil. A bytosť zmizla v tme.
Video sa stalo virálnym. Ale v noci Luhan nespala.
Nahrala záznam na internet – a ráno už celý svet poznal jej záhradu. Ľudia sa hádali:
– mutácia,
– temná mágia,
– tajné experimenty.
Ale Luhan, keď sa na video pozerala znova a znova, si všimla zvláštnosť – jedna z hláv sa akoby rozpúšťala vo vzduchu, sotva rozoznateľná.
Iluzia? Alebo… niečo iné?
Za úsvitu vzala lopatu a vrátila sa na miesto, kde sedelo podivné stvorenie. Dlho kopala zem, až kým sa čepeľ konečne nezachytila o niečo mäkké.
Vytiahla to trasúcimi rukami.
Bola to húsenica. Obrovská. Hrubá ako prst a dlhá takmer ako dlaň. Na jej koži boli znaky, ktoré sa podivuhodne podobali na oči… a dve „hlavy“.
„Len hmyz?“ zašepkala Luhan a nervózne sa zasmiala.
Ale smiech rýchlo zmizol. Lebo húsenica… hrala svoju úlohu. Krívala sa presne tak, ako had v noci. A zem opäť vibrovala. Jemne. Nezreteľne. Ale skutočne.
Vložila ju do sklenenej nádoby.
Susedia prišli pozrieť. Vedci písali e-maily. Niekto povedal, že je to larva nočného motýľa Elephant Hawk-Moth. Ale nikto, ani jeden človek, nedokázal vysvetliť vibrácie zeme.
A potom nastal večer.
Slnko sa skláňalo k západu, keď sa húsenica zrazu začala biť ako srdce. Telo sa rozdelilo – a z neho sa roztiahli krídla. Motýľ. Ale nie taký, ako v učebniciach. Veľký, tmavý, s červenými žilkami na krídlach.
Vzlietol do vzduchu. Zem sa znova zatriasla. Kvety sa otvorili, ako keby sa prebudili. Liány sa natiahli nahor. Zdalo sa, že záhrada dýcha spolu s týmto stvorením.
A potom odletel. Zmizol v noci.
Potom sa všetko zmenilo.
Susedia mali podivné sny:
— lesy uprostred púští,
— rieky v suchom kraji,
— zvieratá, ktoré už na zemi neexistujú.
Luhan tiež mala sen. Svoj záhradku — ale nekonečnú, živú, divokú. A tam, v tieni jazmínu, sa znova pohlo dvojhlavé stvorenie.
Zobudila sa v tichu. Vyšla bosá do záhrady. Tráva jej chladila chodidlá.
A zrazu pocítila jemné chvenie pod zemou.
Ako keby niekde hlboko, pod koreňmi, stále mávali krídla…
