Ráno bolo ako zvyčajne. Šedá obloha, riedka hmla, vôňa čerstvého chleba z pekárne na rohu. Marina niesla z obchodu tašku s potravinami a ponáhľala sa domov – syn sa chystal do školy a manžel už odchádzal do práce. Všetko išlo ako zvyčajne. Až dovtedy, kým neprišla k železničnému priecestiu.
Tam, pri samotnej trati, stála dievčinka. Malá. Bosá.
Mala na sebe len tenké šaty, rozcuchané vlasy, ruky pritisnuté k hrudi. A hľadela priamo na koľajnice.
Marina sa zastavila, ako keby narazila na stenu.
„Dievčatko, čo tu robíš sama?“ zakričala a cítila, ako jej po chrbte prebehol mráz.
Dieťa neodpovedalo. Len trochu otočilo hlavu. Na tvári nemala slzy ani strach. V očiach mala nejaké podivné, chladné ticho.
V diaľke už hučal vlak – do prejazdu zostávalo päť minút. Marina odhodila tašky a rozbehla sa.
„Moje slniečko, to nemôžeš! Odstúp!“ takmer zakričala.
Ale dievčatko urobilo krok vpred. Priamo k koľajniciam.
Marina ju zdvihla do náručia a odtiahla za zábradlie. Srdce jej bilo v spánkoch. Zabalila dieťa do svojho šálu:
„Odkiaľ si? Kde je tvoja mama?“
„Mama…“ zašepkala dievčatko. „Tam.“
A ukázala na malý domček pri starom priecestí. Drevený, s odlupujúcou sa farbou a rozbitým oknom.
Marina ju s trasúcim sa hlasom zaviedla tam. Dvere boli pootvorené. Vo vnútri bola zima, prázdna pec, stará stolička, na stene detské kresby.
A ticho.
„Mamička?“ zavolala Marina. „Je tu niekto?“
Odpoveď neprišla. Len slabý prievan pohupoval závesom. Na podlahe ležala dámska bunda a telefón s rozbitým displejom. Dievča pristúpilo a posadilo sa vedľa, akoby vedelo.
„Odišla v noci,“ povedalo ticho. „Povedala, že sa čoskoro vráti.“
Marina cítila, ako jej v hrdle stislo. Podľa všetkého matka nechala dieťa v dome na noc – bez svetla, bez tepla. Ale prečo dievča išlo na železničné priecestie?
Vytiahla z vrecka malý lístok – zrejme už dávno pokrčený. Detskou rukou bolo na ňom napísané:
„Ak ma nebude, choď k koľajniciam – tam ťa nájdu dobrí ľudia.“
Marina si zakryla ústa dlaňou. Nevedela, kto napísal tento odkaz – mama alebo samotné dievča. Ale teraz vedela jedno: dieťa nemožno nechať.
Neskôr, už v sanitke, dievča celý čas držalo Marinu za ruku.
„Teraz si aj ty mama?“ spýtala sa takmer nepočuteľne.
„Áno, zlatko,“ odpovedala Marina. „Teraz som mama.“
Keď policajti našli ženu, už bolo neskoro. Zomrela neďaleko priecestia, v tú istú noc, keď išla hľadať pomoc – cestu zasypala snehová búrka a ona zmrzla.
Až vtedy bolo jasné, že malé dievčatko tam celé ráno nestálo len tak. Čakala. Vedela, že mama sľúbila, že sa vráti, a chcela ju privítať ako prvá.
Marina potom dlho nemohla prechádzať okolo toho miesta. Zakaždým, keď zazvonil vlak, zdalo sa jej, že v hmle opäť stojí tá malá postavička – bosá, krehká, ale nekonečne verná.
