Deň začal ako zvyčajne. Klára ponáhľala sa po chodbe nemocnice s hromadou lekárskych dokumentov v rukách. Už tretia zmena po sebe, únava, vôňa antiseptika a kávy z automatu – všetko sa zlievalo do jedného nekonečného prúdu. Jej izba bola posledná v rade a vo vnútri ležal nový pacient, privezený v noci po nehode. Muž stredného veku, s obväzmi na rukách, oslabený, ale pri vedomí.
Vyzeral pokojný, takmer ľahostajný. Pohľad mal priamy, ale unavený, akoby už všetko prežil. Keď Klára vošla, ticho prikývol.
„Dobré ráno, pán Hale,“ povedala a vytiahla dokumenty. „Musíte podpísať papiere na preloženie do iného oddelenia.“
Pokýval hlavou a s námahou vzal pero. Prsty sa mu triasli. Klára bez váhania posunula stolík a pomohla mu držať list. Podpísal sa, vydýchol a ticho poďakoval.
„Nie ste odtiaľto, však?“ spýtala sa, aby aspoň nejako podržala konverzáciu.
„Nie… Len som tu náhodou prechádzal,“ odpovedal s jemným úsmevom. „Niekedy vás cesta zavedie niekam inam, ako ste plánovali.“
Táto veta ju z nejakého dôvodu zasiahla. Niečo v jeho hlase znelo povedome, ale Klára tomu neprikladala význam. Práca pokračovala svojím tempom – zmerať tlak, skontrolovať katéter, vymeniť obväz. Všetko podľa zoznamu.
Keď vyšla z izby, v chodbe ju oslovila kolegyňa:
„Vieš, kto to je?
Pacient z nočnej pohotovosti. A čo?
No práve. Je to ten istý človek, kvôli ktorému pred pol rokom zbierali peniaze na obnovu detského domova. Architekt, ktorý ho navrhol, ale sám mal nehodu, keď išiel na otvorenie.
Klara zamrzla. Spomenula si na ten príbeh – jej mladšia sestra vyrastala práve v tom sirotinci. Vtedy celé mesto hovorilo o tomto človeku: postavil dom pre siroty z vlastných prostriedkov, bez akejkoľvek podpory.
Vrátila sa do izby. Muž už spal. Na stolíku pri posteli ležalo pero – to isté, ktorým podpísal dokumenty. Klára ho opatrne vzala a zrazu si všimla vygravírovaný nápis na tele pera:
„Pre tých, ktorí stále veria v dobro.“
