Sofia išla ako zvyčajne zo školy po úzkej ceste popri súkromných domoch. V ušiach mala slúchadlá, na chrbte batoh a v hlave myšlienky na písomku, maminu večeru, na čokoľvek, len nie na to, čo sa dialo okolo nej. Jarný deň bol teplý, vzduch voňal po orgováne. Všetko sa zdalo pokojné.
Pri bráne susedného domu si všimla psa. Bol špinavý, s ošúchaným obojkom, zjavne bezdomovec. Zviera sa pozeralo ostražito, ale neštekalo. Dievča prešlo okolo, ale pes sa zrazu zdvihol a išiel za ňou. Najprv pomaly, potom rýchlejšie. Sofia sa zľakla, zrýchlila krok, ale pes bežal za ňou a štekal.
Otočila sa a zakričala:
„Odíď!“ Ale on ju neopúšťal.
Pes skočil bližšie, zahryzol sa zubami do okraja jej bundy a potiahol ju na druhú stranu cesty.
Sofia nestihla pochopiť, čo sa deje. V tej istej sekunde za ňou s rachotom preletelo auto, ktoré vyletelo na krajnicu. Vodič nezvládol riadenie – kolesá preleteli miesto, kde pred sekundou kráčala dievčina.
Pes pustil bundu a zavrčal, akoby kontroloval, či nechodí ešte niekto. Sofia stála v slzách, neschopná vydať zo seba ani slovo. Keď pribehla matka, pes už sedel vedľa nej a ostražito hľadel na cestu.
Policajti neskôr našli na aute stopu po náraze – presne na mieste, kde mohla byť dievčinka.
Psovi dali meno Lucky. Uchýlili ho, umyli a dali mu nový obojok. Teraz každé ráno čakal na Sofiu pri bránke, akoby vedel – raz už ju zachránil, takže teraz bude pri nej.
