Sneh padal už tretí deň. Vietor rezal do tváre ako britva. Luka a jeho tehotná manželka Emma sa vracali z mesta po poľnej ceste, keď im zhasol motor. Do najbližšej dediny bolo desať kilometrov. Telefón ukazoval nulový signál, benzín sa míňal a za oknom zuril skutočný snehový víchor.
Emma vzdychla a priložila ruku na brucho.
„Luka… myslím, že to začína.“
Pozrel na ňu a zbledol. Vietor silnel, noc sa zhusťovala, sneh zasypával kolesá. Pokúsil sa znovu naštartovať motor – márne. Len chrapot motora a ticho.
„Nemôžeme čakať.“ Luka otvoril dvere a chlad jej udrel do tváre. „Musíme ísť. Tam by mala byť stará lesná strážnica, pamätáš?“
Emma sa sotva dokázala dostať von. Kroky sa jej zabárajú do snehu. Vietor jej hučí v ušiach. Po dvadsiatich minútach chôdze takmer necítila nohy.
„Luka, ja nemôžem…“
Chytil ju pod pazuchami.
„Vydrž. Ešte kúsok.“
Kráčali naslepo, až kým cez snehovú búrku neuvideli tmavý obrys – opustenú chatu. Dvere sa zasekli, Luka ramenom vyrazil dosku a vošli dovnútra.
Bolo tam chladno, ale aspoň nefúkalo. Luka rýchlo rozložil oheň, našiel starý plášť a rozložil ho na podlahe. Emma ťažko dýchala a držala sa za brucho.
„Luka, ide…“
Zmätkoval, ale robil, čo mohol. Podložil jej pod hlavu bundu, varil sneh na ohni a hľadal čokoľvek, čím by mohol pomôcť. Za oknom vyla vietor – a zrazu sa medzi tým vytie ozvalo niečo iné – hlboké, chrapľavé, divoké.
Vytie vlka.
Luka zamrzol. Potom – kroky za stenou. Ťažké, pomalé. Vzal železnú palicu z ohniska a postavil sa pred dvere.
„Len nie teraz… nie teraz…“
Dosky zavŕzgali. V otvore sa objavil obrovský sivý tieň. Vlk. Oči – žlté, pozorné. Nevrčí. Len sa pozerá.
Emma vykríkla od bolesti. Luka urobil krok vpred. Vlk sa nepohol. Len ticho sklonil hlavu.
Minúty sa vliekli ako hodiny.
Krik. Šepot. Pláč. A zrazu – zvuk, ktorý prehlušil všetko ostatné. Krátky, tenký, živý.
Pláč novorodenca.
Luka zdvihol dieťa a zabalil ho do bundy. Emma sa vyčerpaná usmiala a zašepkala:
„Je nažive…“
A vtedy Luka pochopil – vlk stále stál pri dverách. Stál. Pozeral. Neodchádzal.
Urobil krok bližšie a zviera sa trochu ustúpilo, ale neutieklo. Len si ľahlo pri vchode a zakrylo si labky chvostom.
Tak strávili noc – rodina vo vnútri, vlk vonku. Vietor vyval, ale k chate sa nepriblížil žiadny zvuk. Akoby ich zviera strážilo.
Keď sa rozbrieždilo, búrka utíchla. Luka vyšiel von. Stopy vlka viedli hlboko do lesa. Vedľa stôp ležala stará kosť – ako darček.
O niekoľko hodín ich našli záchranári. A keď Luka povedal, že ich celú noc strážil vlk, nikto mu neveril.
Ale potom jeden zo záchranárov povedal:
„Zvláštne. Sneh okolo chaty je nedotknutý. Žiadne stopy zvierat, okrem jedného kruhu – akoby celú noc chodil okolo a strážil.
Odvtedy sa každý rok v deň, keď sa narodil ich syn, Luka vracia k tej chate. Prináša kúsok mäsa a necháva ho pri dverách. A zakaždým za úsvitu je sneh okolo rozdupaný.
Vlka už nikdy viac nevidel. Ale vedel, že ten, kto vtedy prišiel v noci, neprišiel náhodou.
