Ráno sa rozbrieždilo nad starou ulicou v malom rakúskom mestečku Braunau am Inn. Z rieky stúpal hmla, mokré dlažobné kocky sa leskli po nočnom daždi. Obchodníci práve rozkladali svoje stánky, stavali slnečníky, vykladali jablká, syr, pečivo.
A medzi nimi – ako vždy – sedela ona. Volala sa Greta Lange, mala 78 rokov. Malá, zhrbená, v šedom vlnenom šatke, kládla na starý skladací stôl ten istý košík a vykladala ovocie. Ale nie bežné jablká a hrušky, ale podivné, nevídané tmavo fialové plody, podobné figám, len s jantárovou dužinou. Niekedy boli zelené, rebrované, ako z rozprávok. Nikto také nemal.
Predávala ich za smiešne peniaze – jedno euro za kus, hoci každý vedel, že ak je to exotika, malo by to stáť niekoľkonásobne viac.
„Frau Greta, odkiaľ beriete také ovocie?“ spýtala sa suseda z obchodu, pekárka Anna Krause.
Starena sa len usmiala: „Od vnuka. On mi ho prináša.“
Všetci si mysleli, že vnuk pracuje niekde v zahraničí: v Taliansku, Grécku, kto vie. Nikto netušil, čo sa za tým skrýva.
Jedného rána prišlo k trhu čierne auto s policajným znakom. Vystúpili z neho inšpektor Jonas Klein a dôstojníčka Marta Vogelová. Prišli priamo k stolu Grete.
„Frau Lange, musíme vám položiť niekoľko otázok. Predávate ovocie bez povolenia?“
„Chcem len, aby deti jedli chutné a zdravé jedlo…“ odpovedala pokojne.
Ale Marta vytiahla z tašky fotografiu. Na nej bolo práve to ovocie. V protokole bolo uvedené: „Nájdené v rezidencii doktora Stefana Müllera. Experimentálna skleník. Zmizlo 14 kusov. Vzácny hybrid, vypestovaný s použitím genetických technológií. Vysoká toxicita pri nesprávnom spracovaní.“
Jonas pozorne hľadel na starenku:
„Chápete, že tieto plody nemajú byť vo voľnom predaji? Kde je skleník? Kde je váš vnuk?“
V tom momente Greta sklopila oči. Ruky pokryté tenkou kožou sa jej roztriasli.
„Môj vnuk… Leon… on mi neprivádza ovocie. Zmizol pred tromi rokmi.
„Ako zmizol?
„Pracoval ako asistent doktora Müllera. Jedného dňa sa nevrátil domov. Polícia povedala, že jednoducho odišiel. Ale ja… našla som jeho denník. Tam bolo napísané, kde je skleník. Chodila som tam. A zakaždým… priniesla niekoľko kusov ovocia. Ak to ľudia ochutnajú, znamená to, že Leon nepracoval nadarmo. Polícia tomu najskôr neverila, ale potom sa vybrala na uvedenú adresu.
Za lesom, na území starého panstva, našli polorozpadnutý dom. Za ním bola skrytá skleník. Sklenená kupola, celá pokrytá machom a prasklinami. Vo vnútri boli desiatky podivných rastlín, kvety s priehľadnými listami, stromy s čiernou kôrou a tie isté ovocie.
A na kovovom stole ležal zaplesnený zošit. Prvá strana: „Leon Lange. Osobný denník“. Posledný záznam bol vyblednutý, ale ešte čitateľný: „Ak babička zistí, že projekt rušia, príde o všetko. Ak zmiznem, nech aspoň ovocie zostane…“
Greta bola zatknutá na základe obvinenia z nezákonného vstupu na súkromný pozemok, šírenia biologicky modifikovaných rastlín a možného ohrozenia zdravia. Ľudia na trhu šepkali: niekto plakal, niekto to natáčal na telefón. Keď ju posadili do auta, povedala len:
„Nepredávala som… zdieľala som nádej.“ Neskôr odborníci preskúmali ovocie.
A potom sa stalo niečo úplne neočakávané – jeden z profesorov, doktor Lucas Werner, povedal: „Ten, kto to vytvoril… je génius. Takéto vzorky na svete neexistujú. A babička nie je zločinec. Je posledná, kto pozná cestu k zmiznutej laboratóriu.
A mesto sa zrazu rozdelilo na dva tábory – tých, ktorí žiadali jej prepustenie… a tých, ktorí sa báli, že toto ovocie môže všetko zmeniť.
