Novembrový večer sa zotmelo na šedej ceste pri malom mestečku Elsdorf v Nemecku. Jemný dážď sa miešal s hmlou, svetlá prechádzajúcich áut sa rozmazávali vo vlhkom vzduchu. Ľudia sa ponáhľali domov, aby nestratili ani minútu. Nikto by si nevšimol muža v ošúchanom kabáte a špinavých topánkach, keby nebolo ohlušujúceho zvuku nárazu kovu o kov.
Starý modrý Volkswagen Passat dostal na mokrej zákrute šmyk a vyletel na protismer. Auto sa prevrátilo, narazilo do stromu a zastavilo sa na okraji cesty. Z rozbitého okna sa valila para a ozval sa slabý výkrik.
Prvý k miestu nehody pribehol muž v ošúchanom oblečení. Volal sa Luka Weiss. Mal rozcuchané vlasy, roztrhanú bundu, džínsy pokryté olejom a špinou – vyzeral skôr ako bezdomovec než ako záchranár. Ale práve on skočil k autu, strhol z neho bezpečnostný pás a snažil sa dostať k vodičovi.
„Vydržte! Počujete ma?“ kričal a búchal na sklo.
Za volantom ležal mladý muž – Philip Dorner, s tvárou pokrytou krvou a polozavretými očami. Luka sa pokúšal otvoriť dvere, ale boli zablokované. Chytil kameň a začal rozbíjať sklo, porezal si ruky do krvi, ale pokračoval. Nakoniec sklo povolilo. Luka opatrne vytiahol Filipa von a položil ho na mokrú zem.
Okolo prechádzali autá. Niektorí trúbili, niekto to natáčal na telefón, ale nikto nezastavil. Až o niekoľko minút na cestu vyjazdil policajný automobil. Sirény prenikli vzduchom.
„Odstúpte od tela!“ zakričal jeden z policajtov, inšpektor Karl Hofmann, keď uvidel Luku, ako kľačí pri zranenom.
„Je nažive! Pomôžte mu!“ odpovedal Luka zúfalo.
Polícia pribehla, ale keď videli, že muž v špinavom oblečení drží zakrvaveného vodiča, pozreli sa na seba.
„Snažil sa ho okradnúť? Alebo ho napadol?“ zašepkala dôstojníčka Erika Müllerová.
Zlomili Lukovi ruky a nasadili mu putá. Luka kričal, že chcel len pomôcť, ale nikto ho nepočúval. Filip bol odvezený do nemocnice – ešte žil.
Kým Luku posadili do policajného auta, na miesto dorazilo ešte niekoľko hliadok. Hasiči kontrolovali auto, lekári zbierali infúzie a Karl Hofmann prezeral miesto nehody. Zrazu si všimol, že Luka nechal svoju tašku vedľa auta. Starú, plátenú, roztrhanú. Hofmann ju otvoril – a zamrzol.
Vo vnútri ležali:
lekárske rukavice,
obväzy,
fľaša s dezinfekčným prostriedkom,
potvrdenie z kliniky v Jene
a… diplom chirurga na meno Dr. Luca Weiss.
„Čo?“ povedal potichu sám sebe.
Pristúpil k putám, sňal ich a po prvýkrát sa pozorne pozrel na Luku. Na rukách mal staré jazvy po skalpeli. Na krku mal sotva viditeľnú stopu po lekárskom odznaku.
„Vy… ste lekár?“ spýtal sa Karl.
Luka mlčky prikývol.
„Prečo vyzeráte… tak?“
Luka dlho mlčal, potom ticho povedal:
„Bol som chirurgom v klinike v Bonne. Pred rokom moja žena Sofia zomrela po nehode. Meškal som do operačnej sály – a nikdy som si to neodpustil. Odchádzal som z kliniky, začal som putovať… Ale stále som lekár. A nemohol som to proste prejsť bez povšimnutia.
V tom momente prišla Erika – jej tvár zbledla:
„Inšpektor… V nemocnici to oznámili. Zranený… prichádza k vedomiu. A prvé, čo povedal, bolo: „Tento muž mi zachránil život. Bez neho by som zomrel.“
Karl hlboko vzdychol. Na mokrom nebi zavyl sirén prichádzajúcej sanitky. Vietor trepal Lukovu roztrhanú bundu.
„Doktor Weiss… Chcete nás sprevádzať do nemocnice? Možno bude vaša pomoc ešte potrebná.“
Luka zdvihol oči. Po prvýkrát za dlhú dobu sa v nich objavil iskierka. Ticho odpovedal:
„Áno.“
V tej chvíli ešte nikto netušil, že čoskoro sa odhalí ďalšia pravda – nečakanejšia ako všetko, čo sa stalo na ceste…
