Ráno bolo pokojné, tiché a klamlivo bežné. Tehotná Marta (meno môžeme zmeniť, ak je to potrebné) balila veci do pôrodnice – do termínu zostávali len dva týždne. Manžel bol v práci, dom stál na predmestskej ulici, kde sa všetci poznali po mene. Práve stavala kanvicu, keď počula výkriky z ulice.
Najskôr – štekanie psov. Potom – ostrý zápach dymu. Potom – detský plač.
Vybehla na ulicu a uvidela, že dom susedov je v plameňoch. Strecha už horela, okná praskali od horúčavy. Susedia – rodičia – neboli doma: odišli s mladším dieťaťom do polikliniky. Vo vnútri bolo šesť ich detí, najstaršiemu bolo desať, najmladšiemu tri roky.
Ľudia začali prúdiť, volali hasičov, ale všetci len kričali a plakali: „Tam sú deti!“ Nikto sa neodvážil vojsť dovnútra – plamene už šľahali von.
A vtedy Marta… jednoducho vybehla.
Nepremýšľala. Ani o sebe, ani o dieťati vo vnútri. Len na to, ako jej včera chlapec s pehami mával z okna. Ako jej dievčatko s copmi darovalo poľné kvety. Zakryla si tvár rukávom a vbehla dovnútra.
Všetko bolo ako v nočnej more: dym štípal do očí, steny praskali, podlaha miestami už horela. Na hmat našla prvé dieťa – plačúce na schodoch. Vyvedla ho von. Vrátila sa. Potom znova. A znova.
Štyrikrát vbehla do domu. Dym bol hustý ako hmla. Pri piatom vbehnutí na sekundu stratila vedomie, oprela sa o stenu a počula, ako vo vnútri niečo hlucho spadlo.
„Nechoď tam!“ kričali ľudia. „Zomrieš! Si tehotná, rozmyslite si to!“
Ale ona išla znova. Šieste dieťa – najmladšie – sa schovalo pod posteľou. Vytiahla ho, zakryla bundou a vyniesla na ulicu.
Hneď potom, ako vyšla von, sa v tej izbe zrútil strop.
Odniesli ju na rukách do sanitky. Deti boli nažive, pokryté sadzami, vystrašené, ale nezranené. Ona bola pri vedomí, ale mala popáleniny, popálené hrdlo a silné bolesti brucha.
Lekári v prijímacom sále behali, infúzie, kyslík, kyslíková maska, svetlo lámp. Ona prosila len o jedno:
„S mojím… s dieťaťom je všetko v poriadku?..“
Lekári sa pozreli jeden na druhého.
O hodinu k nej pristúpil jeden z nich.
„Počúvajte… vaše dieťa…“ Zaváhal, hľadajúc slová. „Je úplne v poriadku. Srdcový tep má ako donosené dieťa. Nie je v strese ani nemá hypoxiu. Takéto niečo… nie je možné po takom dymovaní.“
„Takže… je všetko v poriadku?“ zašepkala.
Ale lekár pokrútil hlavou.
„Nechápete. Správa sa, ako keby práve… zaspal. Žiadny strach. Žiadne zrýchlené srdcové tepy. Vôbec nereagoval na vaše záchvaty dýchavičnosti. A viete, čo je divné?“ mierne sa zachvel. „Na ultrazvuku sa… usmieval.“
Zmeravela.
Neskôr sestrička priznala: keď robili monitorovanie, dieťa sa nielen usmievalo, ale držalo ruku pri hrudi. Akoby… niekoho chránilo.
Na druhý deň, keď hasiči dokončili prehliadku domu, jeden z nich povedal:
„V detskej izbe, pod posteľou, kde našla mladšieho chlapca… steny takmer neboli spálené. Akoby niekto zakryl oheň.“
Martu prepustili z nemocnice o tri dni. Všetkých šesť zachránených detí ju čakalo pri nemocnici s kyticou poľných sedmokrások. Najmenší pristúpil a povedal:
„Teta… chlapec, ktorý bol s vami v ohni, povedal, aby sme neplakali. Povedal: „Ona nás zachráni.“
„Aký chlapec?“ spýtala sa.
„No… ten, čo bol v bielom. Nevideli ste ho? Stál vedľa vás.“
Jej srdce sa zastavilo.
Potom jej lekári, pôrodné asistentky a suseda rozprávali, že dieťa sa narodilo pokojné. Nekričalo. Len sa pozeralo. A akoby spoznávalo všetkých, ktorých zachránila jeho matka.
A keď jej ho priniesli do náručia, všimla si, že v jeho malých prstoch ležal spálený drevený krížik. Taký nosil starší susedský chlapec. Ale ten krížik… zhorel.
