Bolo daždivé ráno. Na zastávke sa tlačili ľudia – niektorí sa schovávali pod dáždnikmi, iní len stáli skrčení pod kapucňami. Keď prichádzal autobus, všetci sa ponáhľali dovnútra, tlačiaci sa, akoby od toho závisel ich život.
Ako posledná prišla dievčina — chudá, bledá, s barlou v ruke. Snažila sa na nikoho nepozerať a pomaly vystúpila na prvý schod. Vodič, mladý chlapec v bunde s kapucňou, sa na ňu pozrel v zrkadle a usmial sa:
„Pohni sa, dievča, nie sme tu v sanatóriu!“
Ľudia v salóne mlčali. Len niekto na konci sa nervózne a nepríjemne usmial. Dievča ťažko nadýchlo, sklopilo oči a, pridržiavajúc sa madla, prešlo k voľnému miestu. Posadilo sa. Nepovedalo ani slovo.
Po pár zastávkach nastúpila do autobusu staršia žena. Keď uvidela dievča, usmiala sa a povedala nahlas, aby to počuli všetci:
„Bože, dcéra, predsa si to zvládla… Už som si myslela, že to na jednej nohe nezvládneš. Ďakujem, že si vtedy neprešla okolo.
Vodič sa zachvel. Žena sa priblížila a narovnala sa:
„To ona vytiahla môjho vnuka spod auta, keď spadol na priechode. Keby nebolo jej, už by nebol nažive.
V autobuse nastalo ticho. Zdalo sa, že aj motor začal pracovať tichšie. Dievča sa neisto usmialo, upravilo si šatku a ticho odpovedalo:
„To nič… proste som bola nablízku.“
Vodič sklopil zrak. Už sa nepozeral do zrkadla. Keď autobus zastavil, vystúpil z kabíny, pristúpil k nej a povedal len jedno:
„Ospravedlňujem sa.“
Dievča prikývlo, nič neodpovedalo a išlo k východu – stále sa opierajúc o barlu, ale s takou dôstojnosťou, ktorú by sa mnohí mali naučiť.
