Dlho sme snívali o tom, že uvidíme Alpy – skutočné, zasnežené, žiarivé vrcholky, ktoré vidíte len na pohľadniciach. Ja, Emil Hofman, a moja priateľka Larisa Rein, spolu s ďalšími dvoma priateľmi – Mariom Carverom a Sophie Lindströmovou – sme si v Mníchove prenajali auto a vyrazili skoro ráno, aby sme stihli prvý východ slnka nad rakúskymi horami.
Deň začal ideálne. Šedá obloha sa postupne rozjasňovala, cesta sa vinula medzi dedinami, kde boli domy zdobené rezbami a kravy lenivo vychádzali na pastviny. Smiali sme sa, pustili hudbu, pili horúcu kávu z termosky a robili plány, ako budeme chodiť po ľadovcoch.
„Ak budeme mať šťastie,“ povedal Mario, pozeral sa do mapy, „stihneme lanovku a uvidíme východ slnka nad vrcholkami.“
Ale hory sa blížili rýchlejšie, ako sme čakali, a spolu s nimi aj hmla. Najskôr ľahká, strieborná, potom hustá, biela, ako keby do nej vlievali mlieko. Cesta sa zužovala, serpentíny boli strmšie. Vypnili sme hudbu. Dokonca aj motor sa zdal byť hlučný.
„Emil, buď opatrný,“ povedala ticho Sophie. „Tu často padajú kamene.“
O pár minút sa dážď zmenil na mokrý sneh. Asfalt sa leskol ako zrkadlo. Znížil som rýchlosť. Ale za zákrutou nás čakalo niečo, čo nikto nestihol vidieť.
Vylétli sme.
Kolesá stratili priľnavosť k ceste a auto prudko vybočilo do strany. Cítil som, ako keby nás niekto nejakou neviditeľnou rukou strčil. V ušiach som počul len Larissin krik. Volant mi vyletel z rúk a všetko okolo sa zmenilo na rozmazaný vír skla, snehu a kovu.
Náraz.
Auto sa prevrátilo, strechou narazilo do krajnice, skotúľalo sa po svahu a uviazlo medzi dvoma kameňmi, zostalo ležať na boku. Vo vnútri to voňalo benzínom, prachom z airbagov a krvou.
„Všetci sú nažive?!” zachripel Mario.
Larisa plakala, ale prikývla. Sofia sa držala za bok – po ruke jej stekala krv. Trhol som sa – pás mi vrazil do hrude, ale bol som pri vedomí. Auto vŕzgalo, vietor fúkal do rozbitých okien, vonku bola biela hmla a ticho.
„Musíme sa dostať von,“ povedal som potichu, hoci mi klepali zuby. „Auto môže začať horieť.“
Mario kolenom vyrazil zvyšky skla. Vytlačil som dvere nahor – teraz sa stali stropom. Studený vzduch mi udrel do tváre. Pomáhali sme si navzájom vyliezť von – jeden po druhom, pomaly, opatrne, v strachu z nového zrútenia.
Vonku to bolo ešte horšie.
Stáli sme na úzkom páse zeme nad priepasťou. Dole bol tmavý les a útes. Auto zázrakom držali dva obrovské kamene. Sneh padal čoraz silnejšie, cesta už bola takmer neviditeľná. Telefón – spojenie nefungovalo.
„Ak sa nedostaneme na cestu v najbližšej hodine,“ povedal Mario a pozrel na Larisu, „zmrzneme tu.“
„A kam máme ísť?“ spýtala sa Sophie trasúcim sa hlasom.
Pozrel som hore na serpentíny – tam, kde cesta mizla v hmle.
„Späť,“ povedal som. „Po stopách pneumatík. Odtiaľto sme išli.“
Kráčali sme pomaly, držiac sa zábradlia, z ktorého už takmer nič nezostalo. Sneh rezal do kože, topánky klzali. Auto za nami už nebolo vidieť – akoby nikdy neexistovalo.
Zdalo sa, že ubehla celá večnosť, ale v skutočnosti to bolo len dvadsať minút, keď sa v diaľke objavili svetlá. Auto. Zamávali sme rukami. Svetlá sa zastavili. Z auta vystúpil muž – vysoký, s hustou bradou a príjemným prízvukom.
„Mein Gott… ste v poriadku?“ povedal.
Volal sa Josef Steiner a býval v dome neďaleko. Posadil nás do svojho auta, dal nám deky a horúci čaj.
„Mali ste šťastie,“ povedal ticho. „Na tomto úseku sa už mnohí nevrátili.“
Obrátil som sa k priateľom. Všetkým sa triasli ruky. Larisa sa ticho pritúlila ku mne.
Išli sme sa pozrieť na hory. Ale teraz sa nám už nezdali krásne. Ony sa pozerali na nás.
