Kráčala pomaly, opatrne, aby jej nevypadol balíček z rúk. Malý plyšový zajac bol zabalený v ružovom papieri a previazaný stuhou – vnučka milovala ružovú farbu. Dnes mala dievčatko päť rokov. Babička sama vybrala darček – od rána chodila po obchodoch a hľadala práve takýto, „s milými očami“.
Na dvore už bolo počuť detské hlasy. Smiech, hudba, vôňa torty z okna. Žena sa usmiala – zdalo sa jej, že stihla práve včas.
Keď prišla k dverám, dlho stála a nevedela sa rozhodnúť, či má zazvoniť. Potom predsa stlačila zvonček.
„Hneď!“ ozval sa hlas zvnútra.
Otvorila malá dievčinka – svetlé vlasy, mašle, žiarivé oči.
„Bá!“ – radostne zakričala, ale takmer okamžite jej úsmev zmizol. „Mama povedala… že ťa nemôžem pustiť dnu.“
Babka zamrzla.
„Ako… nemôžem, zlatko? Priniesla som len darček. Pozri…“ – podala jej zajaca.
Dievčatko sa natiahlo po hračke, ale v tom sa vo dverách objavila žena – mladá, krásna, s unavenou tvárou.
„Mama, prosila som ťa… nechoď bez ohlásenia,“ povedala chladne. „Máme hostí.“
„Nebudem dlho… len darček,“ odpovedala babička ticho.
„Položte to k dverám, potom si to vezmem,“ povedala dcéra a snažila sa hovoriť pokojne, ale hlas sa jej zachvel.
Babka sklopila oči, prikývla a opatrne položila zajaca na prah.
„Staraj sa o ňu,“ zašepkala.
Dvere sa zavreli. Za nimi sa znova ozval smiech, niekto zapol pieseň, a ona ešte chvíľu stála, držiac sa zábradlia, akoby sa bála spadnúť. Potom sa pomaly otočila a išla dolu po schodoch.
Suseda, ktorá prechádzala okolo, si ju všimla a spýtala sa:
„Všetko v poriadku, Anna Petrovna?“
Tá sa len usmiala:
„Všetko je v poriadku, Mária… vnučka má už päť rokov. Čas letí.
A večer, keď dcéra upratovala byt po oslave, pristúpila k oknu a na lavičke pri vchode uvidela balík s ružovou stuhou. Zajac tam ležal – mokrý od dažďa, ale s tými istými dobrými očami.
