Leto bolo horúce, more pokojné, akoby spalo. Ľudia na pláži sa lenivo vyhrievali na slnku, deti behali s kruhmi a teenager menom Luka (meno môžete vynechať, ak chcete) odplával trochu ďalej od ostatných – tam, kde začínal záliv. Často tam chodil sám, aby sa potápal s maskou a pozoroval ryby.
V ten deň sa všetko zdalo byť ako zvyčajne: slnko, slaný vietor, lesk vody. Luka odplával asi sto metrov od brehu a ľahol si na chrbát, aby si oddýchol. Vlny sa sotva hýbali. Už sa chystal vrátiť, keď pocítil niečo divné – akoby ho niekto udrel po nohe.
Rýchlo sa otočil a uvidel plutvu. Srdce mu vyskočilo do krku. „Žralok!“ – bola to prvá myšlienka. Ale o sekundu neskôr pochopil, že je to delfín. Veľký, sivý, s inteligentnými očami. Luka si vydýchol s úľavou a dokonca sa usmial.
„Ahoj, krásavec…“ zašepkal, nečakajúc odpoveď.
Delfín sa priblížil, urobil kruh a potom jemne strčil nosom do jeho boku. Luka si myslel, že si len hrá. Ale zviera sa správalo divne – začalo ho tlačiť späť, nie k brehu, ale smerom k otvorenej vode.
„Hej! Čo to robíš?!” zakričal chlapec a snažil sa otočiť.
Delfín mu akoby zámerne bránil v ceste. Luka sa pokúsil obísť ho, ale ten sa znova postavil naprieč a udrel chvostom po vode. Strieky mu zaliali tvár.
Panika začala narastať. Plával, ale delfín mu nedovolil vrátiť sa. Vtedy sa Luka, vyčerpaný, zastavil a len sa pozeral na zviera. To sa krútilo na mieste a vydávalo krátke zvuky, akoby ho volalo.
A zrazu počul výkrik. Sotva rozoznateľný – vzdialený, ale zreteľne ľudský. Ženský hlas. Detský.
Otočil sa a na druhom konci zátoky uvidel niečo jasné, pohybujúce sa na vlnách. Červený nafukovací kruh. A ruky, ktoré kŕčovito mávali po vode.
„Bože… tam je dieťa!“ vydýchol.
Delfín akoby pochopil – vyrazil dopredu. Luka za ním. Plával zo všetkých síl, cítil, ako voda ťažkne, ruky mu zvierala únava.
Keď sa priblížil, uvidel asi päťročnú dievčinu. Kruh sa prevrátil, ona sa zmietala a potápala pod vodu. Luka stihol chytiť ju za ruku. Dievčatko už nemalo sily, tvár mala bielu. Otočil ju na chrbát a v tom momente pocítil, ako ho niekto jemne tlačí zdola.
Delfín.
Tlačil ich, akoby im pomáhal udržať sa na vode. Luka vesloval jednou rukou a pritláčal dievčatko k sebe. Vlny im bili do tváre, ale delfín plával vedľa nich a neodplával ani o meter.
Dostali sa do plytčiny. Muži z brehu sa rozbehli k nim a vytiahli ich na piesok. Dievča začalo kašľať, potom plakalo. Matka padla na kolená a vzlykala.
A delfín… zostal pri brehu. Niekoľko sekúnd stál vo vode a pozeral na nich. Luka vstal, priblížil sa a zviera ticho udrelo chvostom o vodu – ako keby sa lúčilo. Potom sa otočilo a odplávalo do hlbín.
„On ťa k nej priviedol,“ povedala jedna zo žien. „On to vedel.“
Neskôr záchranári zistili, že prúd v ten deň bol klamlivý – silný vír ťahal k stredu zátoky. Dievčatko odnieslo za pár minút. Nikto si to nevšimol. Nikto okrem delfína.
Odvtedy Luka začal chodiť na to miesto každý deň. Niekedy sa potápal a počul odniekiaľ zdola jemné cvaknutia – ako keby s ním niekto hovoril z hlbín.
A zakaždým, keď vyšiel na breh, obzrel sa.
Lebo raz, skoro ráno, keď pláž ešte spala, znova uvidel známu plutvu.
A vedľa nej… malého delfína.
