Stalo sa to začiatkom októbra. Vzduch už voňal jeseňou – mokré lístie, hrdzavé zábradlie, dym z komínov. Išla som z práce domov, skratkou cez starú priemyselnú zónu, kde kedysi stála textilná továreň. Teraz zostali len schátrané budovy, hrdzavé brány a ticho prerušované len ozvenou mojich vlastných krokov. Zvyčajne som sa tam nezdržiavala.
Ale v ten deň som začula tiché, žalostné mňaukanie. Najprv som si myslela, že si to len predstavujem – možno vietor. Ale zvuk sa ozval znova, trochu hlasnejší, prenikavejší. Prichádzal spoza starého skladu, kde bola zem zarastená suchými hroty a trčali z nej kusy výstuže.
Zastavila som sa. „Mačiatko…“ zavolala som. A potom sa spod hrdzavej mriežky zakrývajúcej odvodňovaciu jamu ozvalo zúfalé kvílenie. Priblížil som sa – a naozaj, uvidel som malé sivé mačiatko, zaseknuté medzi kovovými mrežami. Naťahovalo labku, snažilo sa dostať von, a jeho oči boli obrovské a plné hrôzy.
Srdce mi kleslo. Kľakol som na kolená, odhrnul si vlasy z tváre a pokúsil sa zdvihnúť rošt – bol ťažký, akoby bol roky zarytý do zeme. „Ticho, maličký… hneď teraz, hneď teraz, pomôžem…“ zašepkal som a tlačil sa dlaňami hore. Mačiatko žalostne mňaukalo a znova sa myklo, akoby sa snažilo niečo ukázať.
A práve keď som sa naklonil nižšie, aby som vsunul ruku medzi mreže, uvidel som ho. Najprv som nechápal, na čo sa pozerám. Dole, pod mačiatkom, v tme šachty, sa niečo pohlo. Myslel som si, že je to potkan. Ale potom sa tma mierne rozplynula a spod vrstvy zeme sa vynorila ľudská tvár.
Bola bledá, pokrytá hlinou, s prázdnymi, sklenými očami, ktoré na mňa hľadeli priamo. Cúvol som a spadol na zem, pričom som si udrel lakeť. Na sekundu som jednoducho nemohol dýchať. Potom som sa znova pozrel – a srdce mi kleslo. Nebola to len tvár. Spod mreží sa naťahovala ruka, akoby zamrznutá, a snažila sa vyliezť.
Vyskočil som, schmatol telefón a zapol baterku. Lúč svetla prenikol tmu a ja som videl, že pod mačiatkom je hlboká diera, takmer studňa, siahajúca tri metre. Na dne ležal starý oblek, hrdzavá prilba a telo, napoly rozložené, ale stále viditeľné. Mačiatko sedelo priamo nad ním. Od strachu sa mi urobilo zle.
Ruky sa mi tak triasli, že som ledva vytočil číslo. Zavolal som políciu. Keď prišli, už bola tma. Svetlomety áut osvetľovali scénu a všetko sa zdalo nejako neskutočné – ako scéna z filmu. Mačiatko bolo prvé, ktoré vytiahli. Malé a trasúce sa, okamžite sa ku mne prilepilo. Policajti vypáčili mriežku, zliezli dole a vytiahli telo. Neskôr sa ukázalo, že to bol robotník, ktorý v tomto závode zmizol pred šestnástimi rokmi počas nehody. Nikto ho nenašiel – časť tunela sa zablokovala závalu a vyšetrovanie bolo ukončené.
Dlho mi trvalo, kým som sa upokojil. Mačiatko zostalo so mnou. Pomenoval som ho Šťastný – od slova „šťastný“. Ale niekedy, keď sedí pri okne a hľadí do tmy, pristihnem sa pri myšlienke, že vtedy nevolal len o pomoc. Volal, aby sme ho našli obaja.
Niekedy si osud vyberie najmenšieho, aby vyriešil najväčšie záhady. A niekedy mňaukanie v tichu nie je len volaním mačiatka… ale ozvenou minulosti, ktorá konečne čakala na to, aby bola vypočutá.
