V ten septembrový deň sa Anna, 67-ročná dôchodkyňa z malej dedinky neďaleko Kostromy, vybrala do lesa, ako každú jeseň. Košík, nôž, termoska s čajom – všetko bolo známe a pokojné. Ráno bolo chladné, ale slnečné: vo vzduchu sa vírili zlaté listy, zem voňala hubami a machom.
Anna kráčala po známej ceste a pospevovala si starú pieseň. Les bol jej útočiskom – miestom, kde nemusela myslieť na zhon života a choroby. Kráčala ďalej a ďalej, rada, že nikto nenarušil jej obľúbenú čistinku.
Pod smrekom sa trblietali klobúky medových húb a o kúsok ďalej osikové huby, pevné ako hračky. Košík sa rýchlo naplnil. Ale len čo prekročila spadnutý kmeň, zem pod jej nohami sa zrazu zatriasla. Najprv sa ozvalo tupé chrumkanie, akoby sa ľad lámal pod ťarchou, a potom – diera.
Anna ani nestihla kričať. Zem sa jej pod nohami prepadla a ona spadla spolu s hrudami zeme a lístia. Všetko trvalo niekoľko sekúnd – náraz, bolesť v nohe, tma. Keď sa prebrala, všetko bolo ticho. Len niekde hore sa prelieval slabý záblesk svetla – bola to obloha. Anna ležala na vlhkej zemi, obklopená chladom a zápachom hniloby. Snažila sa vstať – noha ju bolela, ale mohla sa pohnúť.
Rozhliadla sa. Steny jamy boli nerovné, hlinené, zapustené do koreňov stromov. Bola vysoká najmenej štyri metre. Zakričala: „Hej! Je tam niekto? Pomoc!“ Ozvena odpovedala, ale les bol tichý.
Potom Anna, trasúc sa, vytiahla z vrecka baterku. Svetlo prerezalo tmu – a osvetlilo niečo, čo jej zastavilo srdce. O pár metrov ďalej, priamo v stene jamy, bolo vidieť niečo biele. Najprv si myslela, že je to koreň.
Ale pri bližšom pohľade si uvedomila, že je to kosť. Ľudská kosť. Cúvla a narazila chrbtom do steny. Zdvihla trám vyššie a videla, že to nie je len jedna kosť. Celá stena bola pokrytá pozostatkami – rebrami, lebkami, úlomkami oblečenia, hrdzavými gombíkmi. Do nosa jej udrel hnilobný zápach. Anna tam stála a ledva dýchala. „Ach, Bože môj…“ bolo všetko, čo zašepkala.
Uvedomila si, že je vo viac než len jame – starom pohrebisku. Možno z vojny. Alebo možno to bolo niečo úplne iné, zabudnuté a desivé. V panike sa snažila vyliezť von. Ale zem sa jej pod rukami drobila a zakaždým, keď sa chytila koreňa, zlomil sa. Baterka sa vyšmykla a kotúľala sa smerom k stene – tam, kde trčala lebka.
Z jej očných jamiek sa vynorila čierna prázdnota. Anna sa rozplakala. Čas plynul pomaly. Musela prejsť hodina, možno viac. Cítila, ako narastá chlad, ako hustne tma. A zrazu – zvuk. Niečo sa pohlo nad ňou. Praskanie konárov. „Hej!“ znova zakričala. „Je tu niekto?!“ Nikto neodpovedal. Ale tiene nad ňou sa hýbali.
Na sekundu sa zdalo, akoby sa niekto pozeral dole. Silueta. „Pomoc!“ znova zakričala. Ale namiesto odpovede začula tiché šušťanie, akoby sa niekto pomaly vzďaľoval. A potom si Anna všimla, že pod jej nohami niečo vŕzga. Namierila baterku dole. A bola ohromená.
Na podlahe, priamo pri jej nohách, zahrabaná v zemi, ležala stará drevená debna. Napoly zhnitá, so železnými rohmi. Na jednom mieste boli dosky zlomené a zvnútra sa trblietalo niečo kovové – ako zlato. Opatrne sa jej dotkla – doska odpadla. Vnútri boli starodávne mince, strieborné kríže, medaily a… guľka zapichnutá v kosti paže vyčnievajúca zo debny. Anna cúvla, srdce jej búšilo.
Toto nebol obyčajný pohreb. Toto bolo miesto, kde niekto kedysi ukryl telo a poklad spolu. Znova sa pozrela hore – a stuhla. Na okraji jamy stál muž. V dlhom, tmavom plášti s kapucňou. Nehýbal sa. Len sa pozrel dole. Baterka jej vykĺzla z rúk a zhasla.
„Kto si?!“ zvolala zúfalo. Ticho. Potom – tichý, chrapľavý hlas zhora:
„Nikto nemal nájsť toto miesto…“
Posledná vec, ktorú počula, bol zvuk rozpadajúcej sa zeme zhora.
Na druhý deň pátracia skupina objavila v lese čerstvú prepadlinu. Neďaleko ležal košík s hubami, opatrne opretý o strom. A dole nič. Žiadna diera, žiadne stopy.
Len rovná zem a zvláštny pocit, že les vie viac, ako hovorí.
