Stalo sa to ráno, keď stanica už hučala ako v úli. Z reproduktora sa ozývali hlásenia vlakov, ľudia sa ponáhľali s kuframi a vzduch voňal kávou a dažďom.
Na nástupišti stál muž – obyčajný muž v bunde a s batohom v ruke. Čakal na svoj vlak, ako stovky ďalších.
Vedľa neho stál starší cestujúci – sivovlasý, s palicou, v ruke držal lístok. Vyzeral unavene, ale usmieval sa – rozprával sa s niekým po telefóne:
— Áno, áno, už som skoro tam… počkajte na mňa pri východe.
A zrazu – všetko sa to stalo v priebehu niekoľkých sekúnd.
Muž sa potkol.
Jeho palica sa vyšmykla na dlaždiciach, kufor mu vyletel z ruky a on spadol priamo na koľaje. 😱
Dav kričal. Niekto stuhol, niekto zakričal:
— Ide vlak!
V diaľke už bolo počuť dunenie blížiaceho sa vlaku. Strojvedúci trúbil, brzdy škrípali, ale bolo jasné, že to nezvládne.
A potom muž v bunde vyskočil.
Bez váhania, bez strachu. Jednoducho vyskočil.
Rozbehol sa k starcovi, ktorý tam ležal a nemohol sa vstať, chytil ho za plecia a pokúsil sa ho zdvihnúť. Koľaje boli klzké, hluk ohlušujúci, vietor z blížiaceho sa vlaku mu už fúkal do tváre.
„Vstaň! Rýchlo!“ zakričal.
Starec zastonal, noha sa mu zasekla medzi pražcami. Asistent nad ním natiahol ruku a kričal:
„Rýchlejšie!“
Nakoniec mu vytrhol nohu a starca vytlačil hore. Dav ho ťahal za ruky a vyťahoval ho.
A práve keď starca zdvíhali, strojvedúci už prudko brzdil a vlak bol len pár metrov od neho.
Všetci si mysleli, že to nezvládne.
Ale muž sa zohol a spadol medzi koľaje, kadiaľ viedol káblovod. Vlak preletel priamo ponad neho, revolúc a dunenie, vietor mu šľahal do uší, piesok mu lietal do očí.
Sekunda… dve… desať…
A zrazu – ticho.
Keď vlak zastavil, nikto na nástupišti nedýchal.
Niekto zakričal:
„Žije! Je tam!“
Muž sa pomaly postavil, pokrytý prachom a modrinami, ale nezranený. Dav vybuchol v potlesk. Ľudia kričali, plakali a niekto to natáčal na telefóny.
Pristúpil k nemu starší pasažier, trasúci sa, a objal ho:
„Zachránil si mi život… synček, ani nepoznám tvoje meno.“
„Na tom nezáleží,“ usmial sa muž. „Hlavné je, že konečne prichádzaš.“
Polícia, lekári, novinári – všetci boli v zmätku. Ale on nezostal, nečakal na kamery ani chválu. Jednoducho si vzal batoh a odišiel.
Očití svedkovia neskôr uviedli, že strojník vyšiel z kabíny v slzách:
„Keby nebolo jeho, neprežil by som to.“
A teraz na nástupišti, kde sa to všetko stalo, visí malá pamätná tabuľa:
„Tu jeden muž zachránil druhého. Pretože nemohol inak.“
