Ráno bolo obyčajné. Mesto si robilo svoje: tok premávky, trúbenie klaksónov, hluk. Slnko práve vychádzalo, jemné zlaté svetlo prenikalo cez okno auta. Čakal, kým sa rozsvieti zelená, opierajúc sa lakťami o volant a lenivo sa rozhliadajúc. Obyčajný deň. Nič nepredznamenávalo, že bude nezabudnuteľný.
A potom mu padlo do oka niečo zvláštne.
Na okraji priechodu pre chodcov, priamo na asfalte, ležalo nejaké lano. Tenké, tmavé, akoby mokré. Mierne sa kymácalo, akoby vo vetre. Sotva si to všimol – nikdy neviete, čo sa povaľuje na cestách. Ale v ďalšej sekunde sa „lano“ pohlo.
Pomaly. Živým, viskóznym, cudzím pohybom.
A srdce mu kleslo: bol to had.
Dlhý, tmavoolivový, s hranatou, mierne sploštenou trojuholníkovou lebkou. Plazil sa priamo k pruhu, kde parkovali autá.
Naskakovala mu husia koža, hoci ho od nebezpečenstva delilo sklo a kov.
Žmurkal a snažil sa presvedčiť sám seba, že sa mýli:
„To nemôže byť… toto nie je Texas, toto nie je džungľa…“
Ale had bol skutočný. Živý.
A veľmi sebavedomý vo svojich pohyboch.
V tej chvíli stáli na križovatke ľudia: žena s kočíkom, starší muž s balíkom, školák s batohom. Nikto si ešte nevšimol nebezpečenstvo. Všetci len čakali, kým sa rozsvieti zelená – ako vždy.
Sekundy ubiehali strašne pomaly.
Semafor bliknul – priechod pre chodcov sa rozsvietil na zeleno.
Žena s dieťaťom urobila krok vpred.
Nerozmýšľal. Nemal čas premýšľať.
Vyskočil z auta tak prudko, že si takmer zabuchol dvere na prsty.
„Stojte!“ zakričal a prinútil ľudí v ďalších dvoch autách otočiť sa.
Žena sa strhla a kočík zastavil.
Ukázal nadol.
Had sa jej takmer dotýkal nohy.
Starší muž zbledol. Školák stuhol ako socha.
Na chvíľu na križovatke zavládlo hrobové ticho.
Niekto dokázal zašepkať:
„Bože môj…“
Had zdvihol hlavu. Veľmi pomaly. A na ten pohľad nikdy nezabudne. Ploché, čierne, starodávne oči – akoby sa cez neho pozerali. Situácia sa stala nebezpečnou. Ak by sa náhle pohol, zaútočil by. Ak by sa priblížil príliš blízko, zaútočil by aj on. Bolo neskoro utiecť. A potom urobil jedinú vec, ktorú mohol.
Odopol bezpečnostný pás auta zo sedadla – hrubý, kožovitý, odolný. Držal ho na dĺžku paže a snažil sa jemne zatlačiť hada k obrubníku bez toho, aby sa ho dotkol.
Jeho pohyby boli pomalé, akoby bol vo vode.
Had sa zohol a zasyčal, ale postupne sa plazil späť k tráve.
Chodci stáli ticho, akoby sa báli narušiť krehkú rovnováhu.
A potom – zmizol v kroví pod značkou.
Zmizol rovnako náhle, ako sa objavil.
Až potom ľudia začali opäť dýchať.
Žena si pritúlila k hrudi dieťa. Starší muž si utrel čelo, hoci bolo chladno.
Školak zašepkal: „Čo sa to do pekla práve stalo?“
Jednoducho si sadol za volant.
Až keď sa dvere zatvorili, začali sa mu triasť ruky. Jeho telo si zrazu uvedomilo, čo sa stalo.
Niekedy je nebezpečenstvo bližšie, než sme ochotní uveriť. A niekedy tri sekundy a jeden krok urobia celý rozdiel.
