Jedného večera, keď sa mesto už topilo v neónových svetlách, išiel z autobusovej zastávky domov starší muž. Niesol tašku s potravinami a starý smartfón, na ktorom sa len nedávno naučil písať správy.
Telefón pre neho bol viac než len vec. Uchovával si v ňom fotografie – manželky, vnúčat, posledné hlasové správy od dcéry žijúcej v zahraničí. Bez neho sa cítil odpojený od sveta.
Zastavil sa v obchode, aby si spočítal drobné. V tej chvíli ho niekto jemne šťuchol do ramena.
„Prepáč…“ zamrmlal bez toho, aby sa otočil.
O minútu neskôr si uvedomil – telefón bol preč.
Panika. Jeho vrecká, taška – prázdne. Zmätene sa rozhliadol, ale v dave nikoho nespoznal.
Vedel, že ho pravdepodobne nenájde. Ľudia ako on sa dajú ľahko oklamať.
Doma dlho sedel pri okne.
Telefón bol lacný, ale drahý jeho srdcu. Jeho vnuk mu nedávno nainštaloval kamery, naučil ho, ako uskutočňovať videohovory a posielať emotikony. Teraz bolo opäť všetko ticho.
Nasledujúce ráno zazvonil zvonček. Na prahu stál mladý muž, asi dvadsaťročný. Chudý a zmätený. V rukách držal ten istý telefón.
„Toto… je pravdepodobne váš,“ povedal potichu.
„Kde ste ho zohnali?“ spýtal sa pokojne starý muž.
Muž sklopil zrak.
„Ukradol som ho. V ten večer. Neskôr… som to naozaj oľutoval. Chcel som ho predať, ale videl som fotografie v galérii.“
„Aké fotografie?“
„Vy… s manželkou. A… s vnúčatami. Usmievali ste sa. Nemohol som. Prepáčte.“
Starý muž dlho mlčal. Potom prikývol.
„Poďte ďalej.“
Muž stuhol. „Ja… nemal by som…“
„Mal by som,“ povedal starý muž pevne. „Poď. Dáme si čaj.“
Nalial čaj a vybral džem.
Chlapec mi hovoril, že je už dlho bez rodiny, že pracuje náhodou a že nemá dosť peňazí.
„Vieš,“ povedal starý muž, „telefón nič nie je. Ale ak sa ti prebudilo svedomie, nie je všetko stratené.“
Chlapec nedokázal zadržať slzy.
„Prečo si ma nevyhodil? Prečo si nezavolal políciu?“
„Pretože som mal tiež raz šancu. A niekto mi vtedy odpustil.“
Začali sa stretávať potom.
Chlapec pomáhal v dome, nosil tašky a opravoval rozvody.
Niekedy sa len tak zastavil, aby sa porozprával.
Jedného dňa starý muž povedal: „Nie si zlý človek. Si len zmätený.“
Chlapec sa usmial: „Si prvý, kto to hovorí.“
Prešiel rok. Chlapík si našiel prácu a prenajal si izbu.
A jedného dňa starý muž dostal balíček: nový telefón a odkaz:
„Teraz je tvoj – s poriadnym fotoaparátom. A ten starý si nechám. Ako suvenír.“
Usmial sa.
A pomyslel si: niekedy, aby ste niekomu zmenili život, ho netreba trestať – musíte mu veriť.
