Bol to úplne obyčajný večer. Rodina Millerovcov trávila čas doma – vo svojom útulnom vidieckom dome, pri krbe, vo vôni vanilkových sušienok. V kuchyni ich mama Sarah stavila kanvicu a v obývačke sa ich dvojročný syn Oliver hral s kockami na mäkkom koberci.
Vedľa nich, ako vždy, ležal ich zlatý retriever Benny – pokojný, verný a prítulný pes, ktorý s nimi žil viac ako päť rokov. Benny Olivera zbožňoval.
Trpezlivo dovoľoval malému chlapcovi, aby po ňom gúľal autíčka, ťahal ho za uši, kŕmil ho sušienkami a dokonca sa mu snažil dať detskú čiapočku. Sarah často žartovala: „No, Benny, teraz si oficiálne opatrovateľka.“
Televízor potichu hral a ich otec Michael kontroloval správy na telefóne. Nikto si nevšimol obrovský krištáľový luster, ktorý sa mierne hojdal nad obývačkou. Možno kvôli prepätiu alebo možno miernemu prievanu z okna sa uchytenie starého lustra zrazu zlomilo.
Benny to pocítil ako prvý. Nastražil uši, oči upreté hore a potichu zavrčal. „Čo sa deje, Benny?“ spýtala sa Sarah z kuchyne, ale skôr ako stihla urobiť krok, ozvalo sa hlasné kovové vŕzganie.
A o chvíľu neskôr ohlušujúci rachot. Obrovský luster sa odtrhol od stropu a letel priamo k malému Oliverovi. Všetko sa to stalo v zlomku sekundy. Benny vyskočil.
Vrútil sa k chlapcovi, zrazil ho z koberca a prikryl ho svojím telom. V tej chvíli luster spadol na zem a rozbil sa na tisíc sklenených črepov. Anna (prepáč, Sarah) zakričala, pustila pohár a vbehla do obývačky.
Michael skočil za ním. Benny tam ležal a chránil dieťa. Na chrbte mal malé rezné rany a srsť sa mu miestami zachytila o sklo, ale Oliver nebol zranený. Plakal od strachu, ale nemal na sebe ani jeden škrabanec.
Sarah padla na kolená, objala svojho syna a potom so slzami v očiach objala Bennyho. „Zachránil si ho… môjho chlapca, zachránil si ho…“ Pes potichu kňučal a vrtel chvostom, akoby chcel povedať: „Hlavné je, že je v poriadku.“
Na druhý deň Bennyho vyšetril veterinár – pár plytkých rán, nič vážne. O pár dní opäť behal po dvore, akoby sa nič nestalo. Sarah sa o príbeh podelila na sociálnych sieťach – najprv so svojimi priateľmi a potom ho zverejnili aj spravodajské médiá.
Komentáre obsahovali: „Toto znamená skutočný priateľ!“ „Hrdinský pes! Dohnal mi slzy do očí!“ „Benny si zaslúži medailu!“ O týždeň neskôr rodina zavesila na stenu v obývačke novú fotografiu – Oliver a Benny spolu, v rannom slnku. Pod ňu Sarah napísala: „Niekedy náš anjel strážny neprichádza s krídlami… ale s chvostom a láskavým srdcom.“
