Stalo sa to v januári, v tom vzácnom okamihu, keď sa diaľnica pri Tveri zdá nekonečná, biela a takmer bez života. Večer sa už menil na noc, sneh sa trblietal v svetlometoch a vzduch bol taký mrazivý, že aj motor hučal tupým, unaveným vrčaním.
Po novoročných sviatkoch sme sa vracali domov – ja, moja žena a pes, schúlení na zadnom sedadle. Rádio jemne syčalo a vonku sa vznášala ľahká snehová záveja.
Všetko sa to začalo autom pred nami – strieborným sedanom. Išlo o niečo rýchlejšie ako my, sebavedomo, s pevnými svetlami. Ale zrazu, akoby nejakou absurdnou náhodou, sa jeho predné pravé dvere otvorili – priamo uprostred auta.
Záblesk svetlometov zachytil tento okamih: dvere sa zachveli, do auta vletel sneh a z dverí začali jeden po druhom lietať tmavé predmety. Najprv taška, potom nejaká handra, potom niečo lesklé a okrúhle, ako viečko od pohára.
Potom som na chvíľu uvidela bábiku – detskú bábiku v ošarpaných šatách a s jediným vrkočom. Vietor ju rozvial a zmizla pod kolesami. Auto predo mnou nespomalilo. Dvere sa zabuchli dozadu a na cestu ďalej lietali zvláštne predmety, akoby sa niekto vo vnútri snažil niečoho zbaviť – rýchlo, zúfalo.
Spomalila som a zapla výstražné svetlá. Za mnou zastavilo ďalšie auto – starý Passat. Vystúpil z neho muž v tmavej bunde a čiapke, z dychu sa mu dymilo. Priblížil sa a žmúril pred snehovou búrkou.
„Videla si to aj ty?“ Priblížili sme sa k miestu, kde všetko padalo. Sneh bol posiaty záplatami – kúskami látky, niekoľkými fotografiami, starým denníkom, takmer premočeným snehom, detskou rukavicou s bielou brmbolcom.
Zdvihla som denník. Na obálke bol obrázok mačiatka a nápis: „Maša, 2003.“ Stránky boli vlhké, ale slová boli stále čitateľné: „Mama povedala, že odídeme a už sa nikdy nevrátime…“ „Ocko sa znova nahneval. Schoval som list do krabice pod posteľou…“
Stál som uprostred fujavičky, držal som tento malý denník a cítil som, ako sa mi chlad vkráda nielen do prstov, ale aj pod kožu. Sedan medzitým už zmizol za snehovou oponou. Žiadny pokus o zastavenie, žiadny signál. Len vietor, ktorý na cestu fúkal úlomky minulosti niekoho iného. Muž vedľa mňa ticho vydýchol:
„Možno vyhadzovali smeti?“ Pokrútil som hlavou.
„Nie. Takéto veci sa nevyhadzujú len tak náhodou.“ Pozbierali sme všetko, čo sa dalo, a dali sme to do krabice.
Sneh rýchlo zakryl stopy, akoby sa snažil vymazať túto zvláštnu epizódu. Neskôr som nálezy odovzdal polícii. O niekoľko dní neskôr som dostal telefonát: majiteľka auta bola nájdená. Tridsaťosemročná žena. Šoférovala sama.
Povedala, že dvere sa jednoducho poriadne nezavreli a veci boli staré, nechcené, z jej detstva. Ale keď jej ukázali denník, dlho mlčala a potom sa rozplakala. Ukázalo sa, že tie veci boli všetko, čo zostalo po jej mladšej sestre, ktorá zomrela pred dvadsiatimi rokmi. Odvážila ich na skládku, aby „začala odznova“.
A potom snehová búrka vyhodila dvere do vzduchu, akoby sa samotná zima rozhodla, že minulosť sa nedá len tak vyhodiť. A ja som si pomyslela: možno sa to všetko stalo z nejakého dôvodu. Možno existujú veci, ktoré ani sneh nedokáže pochovať.
