Neskoro večer sme sa vracali domov. Diaľnica sa tiahla ako hladká sivá stuha a vonku už hustla hmla. Takmer žiadne autá neboli – občasné svetlá, občasné zvuky. Nastalo ticho, v ktorom sa myšlienky stávajú jemnými a hlasnými.
A zrazu moja žena prudko povedala:
„Zastav! Niečo je na ceste.“
Dupol som na brzdy. Svetlomety zachytili zvláštny pohľad:
Uprostred diaľnice sedeli vydry. Šesť vydier.
Ale to nebolo to najvýraznejšie.
Sedeli vo dvojiciach, každá dvojica sa objímala.
Jedna vydra pevne objímala druhú, pritlačená nabok.
A neďaleko boli podobné dvojice.
Tri malé, nadýchané uzlíčky, akoby ich zlepila láska a strach.
„Objímajú sa…?“ zašepkal môj syn zo zadného sedadla.
Áno.
Tieto malé zvieratká sa držali labkami, akoby sa báli pustiť, čo i len na sekundu.
Vystúpili sme z auta.
Kroky na asfalte boli príliš hlasné.
Čím bližšie sme sa dostávali, tým jasnejšie to bolo – v každom páre bola jedna vydra zranená.
Jedna ledva dýchala. Druhá mala pomliaždené labky. Tretia lapala po dychu, hruď sa jej dvíhala.
A ich zdraví partneri – neodchádzali.
Neutekali.
Neskrývali sa.
Držali sa. Len sa držali.
Jedna veľká dospelá vydra z posledného páru sa na nás priamo pozrela.
A v jej pohľade nebola žiadna divokosť ani strach.
Len prosba.
Nie slová.
Ale jasnejšie ako akékoľvek iné reči:
Neberte ich. Neopúšťajte ich. Pomôžte.
Manželka si zakryla ústa rukou, aby bola ticho.
Syn potichu plakal.
„Oci… Sú rodina, však?“ spýtal sa.
„Áno,“ povedal som. „Rodina.“
Zavolal som do záchranného centra pre divokú zver.
Operátor povedal:
„Len ich chráňte pred autami. Nesnažte sa ich oddeliť. Sme na ceste.“
A my sme stáli okolo a tvorili sme niečo ako ľudský kruh.
Nechali sme prejsť pomaly prechádzajúce autá, vysvetľovali, ukazovali, mávali.
Niekto nadával. Niekto to natáčal.
Niekto len mlčky prikývol, pretože slová sú niekedy zbytočné.
Keď prišli špecialisti, približovali sa pomaly, veľmi pomaly.
A vydry… sa nerozptýlili.
Neopustili sa navzájom.
Len sa pevnejšie objali.
Záchranári opatrne zdvihli zranených.
A zdraví sa za nimi plazili, objímali ich a snažili sa nejako udržať.
Nevedel som, že srdce môže tak bolieť a zároveň cítiť takú hrivu.
O týždeň neskôr nám zavolali.
Všetky tri zranené vydry prežili.
Mali šťastie: dorazili sme včas.
„A tí, ktorí ich objímali,“ povedal zamestnanec centra, „neopúšťali ich. Spali vedľa svojich nosičov. Vrieskali, ak boli od seba vzdialení. Bolo to, akoby… vedeli, čo robia.“
Môj syn počúval s doširoka otvorenými očami.
A povedal niečo, čo si vždy pamätám:
„Takže láska nie je vtedy, keď je ‚krásna‘, ale keď je ‚strašidelná‘. Ale stále si tam.“
Nedokázal som odpovedať.
Len som ho objal.
Niekedy si myslíme, že učíme deti cítiť. Ale niekedy nás to učí svet.
A niekedy – malé vydry na studenom chodníku nás učia byť ľuďmi.“
