Let mal byť bežný. Bol to ranný let, lietadlo bolo takmer plné, všetci vyzerali ospalo a unavene. Ľudia sa usadzovali, prerovnávali tašky, zatvárali horné priehradky. Nič mimoriadne. Sadol si na miesto pri okne. Čakali ho dve hodiny cesty. Chcel si len oddýchnuť, pozrieť sa z okna na oblaky a trochu si pospať. Jeho pokoj sa však skončil v momente, keď za sebou začul hlasný, dráždivý hlas:
„Aký stiesnený priestor! Kam si dať nohy!“ sťažoval sa pasažier za ním.
Najprv si to nevšimol. Každý je nespokojný. Ale o minútu neskôr sa mu nohy zrazu pritlačili na operadlo sedadla. Mäkké kreslo sa zachvelo. Vzdychol si a pokúsil sa diskrétne pohnúť. Ale v ďalšej chvíli sa ozval ďalší kopanec. Potom druhý. Potom tretí.
Otočil sa:
„Prepáčte, mohli by ste prosím nekopať do sedadla?“
Muž za ním – veľký muž okolo štyridsiatky – sa vôbec nepokúsil o zdvorilosť:
„Preťahujem si nohy. Mám na to právo.“
Jeho hlas bol drsný, pohľad drzý.
Jeho tón znel, akoby mu to miesto patrilo.
Snažil sa vysvetliť:
„Chápem, ale tlačíte sa mi priamo do chrbta. Mohli by ste byť trochu jemnejší?“
„Ak sa vám niečo nepáči, presaďte sa,“ uškrnul sa.
Letuška prechádzala okolo. Rozhodol sa nehádať a otočil sa k nej:
„Prepáčte, môžem vám nejako pomôcť? Stále tlačí na sedadlo.“
Zdvorilo sa usmiala:
„Pane, prosím, nedotýkajte sa sedadla spolujazdca pred vami.“
Na čo si muž teatrálne vzdychol:
„No, vidíte, sťažovateľ… To je v poriadku, on to zvládne.“
Letuška odišla. A úder do chrbta sa len zosilnil. Zaťal zuby. Pomaly dýchal. Nechcel scénu. Nechcel „vyzerať slabo“. Nechcel sa zmeniť na niekoho, kto sa háda o maličkostiach. Ale po chvíli začal muž za ním hlasno telefonovať, hoci sa lietadlo už pripravovalo na vzlet:
„Čo tým myslíš, vypnúť to? Poviem ti, keď skončím!“ povedal do telefónu a ignoroval prosby posádky.
Všetci okolo neho sa naňho začali podráždene pozerať. Ale nikto nič nepovedal. Lietadlo sa zdvihlo. Údery pokračovali. Niekedy boli náhodné. Niekedy boli evidentne úmyselné. Cítil sa bezmocný. A potom sa v určitom okamihu stalo niečo, čo bolo poslednou kvapkou.
Muž za ním otvoril stolík a začal jesť burrito, ktoré si kúpil na letisku – hlasno srkal, kúsky mu padali – a potom sa natiahol dopredu a položil balíček na operadlo sedadla pred sebou. Len tak. Akoby to bola polica. Toto bolo viac než len hrubosť. Bolo to poníženie. Pomaly sa otočil.
„Odlož to,“ povedal potichu.
„Čo budeš robiť?“ uškrnul sa a ani neodtiahol ruku. V tej chvíli muž z druhej strany uličky znova zavolal na letušku:
„Slečna, prepáčte, ale tento pasažier sa správa nevhodne.“
Letuška sa priblížila. Pozrela sa na situáciu. A potom sa jej hlas prvýkrát ozval prísnym tónom:
„Pane, ak okamžite nezastavíte, podáme oznámenie o porušení letových pravidiel. To znamená pokutu, zaradenie na čiernu listinu leteckej spoločnosti a po prílete zásah polície.“
Smiech utíchol.
„Myslíte to… vážne?“ podarilo sa mužovi zo seba vydýchnuť.
„Rozhodne,“ odpovedala.
Sedel nehybne. Minútu. Päť. Pätnásť. Potom potichu zašepkal:
„Prepáčte.“
Ale nie dopredu. Nikam. K sebe. A pasažier pri okne sa jednoducho pozrel na oblohu. Oblaky boli hladké. Pokojné. Nebol tam žiadny hluk, žiadny hnev. A zrazu si uvedomil:
Niekedy nemusíte kričať, aby ste vyhrali. Stačí, aby niekto nablízku nemlčal.
