Letný večer bol teplý a tichý. Slnko už zapadalo a maľovalo záhradu do jemných zlatých odtieňov. Vzduch voňal mätou, vlhkou zemou a čerstvo natrhanými listami. Všetko sa zdalo známe, pokojné – takmer meditatívne. Žena vyšla na dvor s krhlou na polievanie, ako to robievala každý deň. Polievala ruže, petúnie a mladé kríky levandule. Bol to jej malý rituál – spôsob, ako si oddýchnuť po dlhom dni.
Zohla sa, aby poliala kvety na okraji záhona, a začula sotva postrehnuteľný šušťavý zvuk. Najprv si ho nevšímala – vietor, možno myš, suchý list. Ale potom sa zvuk zopakoval. A stal sa jasnejším.
Švih-švih… švih-švih…
Pomaly sa narovnala a pozrela sa smerom, odkiaľ prichádzal zvuk. Z hustých kríkov, ktoré rástli tesne pozdĺž plota, sa hladko vykĺzol had. Dlhý. Tmavý. Jeho koža sa trblietala a odrážala slabé svetlo západu slnka. Pohyboval sa prekvapivo ticho, takmer bezhlučne, ako prúd vody.
Žena stuhla.
Jej srdce preskočilo a potom stuhlo. Spoznala ho podľa znakov na chrbte: bola to zmija. Jedovatá. Nielen „nebezpečná“ – mohla zabiť, ak by sa včas nedostala k lekárovi. Had sa zastavil priamo pri jej nohách. Medzi nimi nebolo viac ako pätnásť centimetrov. Akýkoľvek pohyb mohol byť vnímaný ako hrozba. Žena tam stála, ani nedýchala. Kanvicu na vodu mala stále v ruke, voda stekala tenkým prúdom do zeme a vytvárala pri hadích nohách malú mláku.
Čas sa akoby naťahoval. Každá sekunda bola dlhá, viskózna. Spomenula si na niečo, čo kedysi počula: najdôležitejšie je nerobiť žiadne náhle pohyby. Ale jej telo sa samo od seba triaslo. Had zdvihol hlavu. Jeho oči – chladné, tmavé, nehybné – sa na ňu priamo pozreli. A potom sa z domu ozval hlas:
„Mami! Prídeš čoskoro?“
Žena chcela odpovedať, ale zvuk sa jej zasekol v hrdle.
Had sa mierne mykol – či to bolo od zvuku? Od ostrých vibrácií? Ktovie – a ten pohyb stačil na to, aby ňou prebehla vlna paniky.
Ale nepohol sa. Stál tam. Ticho. Ako socha.
A zrazu…
Had otočil hlavu k mláke, pomaly sa plazil vpred, pohybujúc sa po mokrej zemi – a vkĺzol späť do kríkov, zmizol tak ticho, ako sa objavil. Až potom sa žena mohla nadýchnuť.
Klesla na kolená. Krhacia kanvica jej vypadla z rúk. Do očí sa jej tisli slzy – nie od bolesti, ani od strachu, ale od uvedomenia si, aká tenká je hranica medzi „obyčajným večerom“ a niečím úplne iným. Neskôr, keď sedela doma s pohárom vody, dlho premýšľala.
Záhrada, ktorá sa zdala taká bezpečná, útulná a súkromná, zrazu odhalila, že príroda nepatrí nikomu. Jednoducho bývame blízko. A niekedy si to pripomíname. Nenazývala všetko okolo lovom ani otravou. Nasledujúce ráno jednoducho opatrne vyčistila priestor, aby sa had mohol ľahšie presunúť do lesného pásu.
Pretože si uvedomila:
Had neprišiel zaútočiť. Jednoducho si išiel svojou vlastnou cestou. A ich cesty sa náhodou skrížili.
