Salón sa kúpal v jemnom rannom svetle. Vôňa kávy a laku na vlasy, jemná hudba, bzučanie fénov, cvakanie nožníc. Anna tu pracovala osem rokov – usmievavá, upravená a vždy rezervovaná. Mala svoju stálu klientku a každá žena, sediaca na stoličke, sa s ňou podelila o niečo osobné: niekedy radosť, niekedy bolesť.
V ten deň strihala vlasy novej klientke – tichej s chladným pohľadom. Na vedľajšej stoličke sa dve stále zákazníčky rozprávali, ako zvyčajne, hlasno a sebavedomo, akoby celý salón bol ich javiskom.
„Počuli ste už o tej Anne, ktorá tu pracuje?“ povedala jedna a prevrátila očami.
„Och, samozrejme. Hovoria, že rozbila rodinu.“
„Áno, to som tiež počula… Myslím, že ukradla klientke manžela.“
Anna stuhla, nožnice sa vznášali vo vzduchu. V hrdle mala sucho. Hovorili pokojne, zvedavo, akoby diskutovali o televíznom seriáli.
Prehltla a snažila sa to nedávať najavo.
„Zaujímavé,“ pokračovala prvá. „Vyzerá tak slušne.“
„Presne tak,“ odpovedal ten druhý. „To by si nikdy nepovedal.“
Anne sa stiahlo vnútro. Tieto slová ju zasiahli silnejšie, než očakávala. Pokúsila sa na svoju klientku usmiať, ale ruky sa jej triasli.
Keď bola práca hotová, prišla k zrkadlu, pozrela sa na svoj odraz – a prvýkrát po dlhom čase nevidela kaderníčku, ale ženu, ktorú posudzovali bez toho, aby poznala jej príbeh.
Pretože všetko bolo inak. Áno, muž, o ktorom sa povrávalo, bol kedysi ženatý. Ale bola to jeho žena, ktorá prišla za Annou prvá – plakala, prosila o radu, netušiac, že osud ich všetkých spojí.
Anna potichu utrela zrkadlo a potichu povedala:
„Ľudia niekedy nechápu, že slová režú hlbšie ako nožnice.“
A potom sa vrátila do práce, pokojne ako vždy.
