Ráno. Preplnený autobus, vôňa mokrých búnd a kávy z papierových pohárov. Ľudia sa ponáhľali do práce, niektorí prezerali správy, iní zívali, niektorí boli už podráždení stiesneným priestorom.
Emma sedela pri okne so slúchadlami v ušiach a pozerala sa do telefónu. Hudba prehlušila hluk a sotva si všímala, čo sa okolo nej deje. Na ďalšej zastávke nastúpila žena – asi tridsaťpäťročná, v dlhom kabáte a s nápadne zaobleným bruchom.
Stála pri zábradlí vedľa neho a držala sa ho jednou rukou. Niekoľko ľudí zdvihlo zrak a potom sa rýchlo odvrátili. Aj Emma uvidela svoj odraz v okne. Pomyslela si: „Určite ešte niekto vstane,“ a opäť uprela pozornosť na obrazovku.
Prešlo niekoľko zastávok. Autobus prudko zabrzdil a žena sa ledva udržala na nohách. Muž vstal a ponúkol jej miesto, ale žena zdvorilo odmietla.
„Som v poriadku, ďakujem, nie som ďaleko.“
Keď autobus dorazil do centra, Emma ju nasledovala von. Žena kráčala pomaly a dievča, ktoré sa vyrovnalo, ju počulo telefonovať:
„Áno, už som na ceste. Áno, dnes sa stretávam s novými dobrovoľníkmi, aj s jedným dievčaťom z agentúry… Nepamätám si jej meno, ale myslím, že to bola Emma.“
Dievča sa zastavilo.
„Prepáčte… povedali ste ‚Emma‘?“ spýtala sa.
Žena sa usmiala.
„Áno. Som koordinátorkou centra pre tehotné ženy v ťažkých situáciách. Dnes sa mám stretnúť s dobrovoľníčkou, aby som ju predstavila matkám, ktoré zostali bez podpory.“
Emma stuhla.
„To som… ja.“
Žena sa na ňu pozorne pozrela a potichu povedala:
„Niekedy pomoc začína tými najjednoduchšími vecami – len tým, že uvoľníte svoje miesto.“
Emma sklopila oči. Zároveň ju naplnil pocit hanby a prázdnoty.
Chcela niečo povedať, ale žena už pohla vpred – pokojne, bez výčitiek.
A v odraze výkladu obchodu Emma prvýkrát uvidela nielen seba, ale aj človeka, ktorý si práve uvedomil, aké bolestivé je odvrátiť zrak a nerobiť nič.
