Niekedy si kupujeme sladkosti jednoducho zo zvyku. Jasné balenie, známa chuť z detstva – čo by mohlo byť zle?
V ten večer bola nákupná taška na kuchynskom stole. Všetko som vrátila na svoje miesto a nechala som malé vrecko s karamelkami – také, čo sa často predávajú pri pokladni. Chcela som si ich nechať pre prípad, že by prišli hostia.
Ráno bolo pokojné. Rozhodla som sa, že si jednu kúpim k čaju. Len malú sladkosť – nič zvláštne. Sadla som si, roztrhla obal… a stuhla. Karamel vo vnútri mal zvláštny tvar, akoby bol nafúknutý. Pozrela som sa bližšie. Pod lesklým povrchom sa niečo pohlo.
Najprv som si myslela, že je to hra svetla. Ale nie. Tenké biele nite – drobné, živé, pohybujúce sa červíky – sa prepletali cez sladkú hmotu. Premohol ma mráz. Zovrela sa mi hruď. Cítila som, ako sa stiahne vzduch. Cukríky dopadli na stôl a ja som všetko videla jasnejšie: doslova sa tlačili von, akoby sa snažili uniknúť.
Zahryzla som si do pery, aby som nekričala. Rozhodla som sa skontrolovať druhú cukríku. Prečo, neviem. Asi aby som sa uistil, že sa nezbláznim. Otvoril som ho pomaly, akoby som sa bál vidieť pravdu.
A znova. Stopy. Priechody vo vnútri karamelu. Tmavé škvrny. Vajíčka. Toto nebola nehoda. Bolo to systematické. Prebleskla mi mysľou myšlienka: Mohol som to dať dieťaťu. Hosťovi. Komukoľvek. A nikto by si to ani len nepremyslel, neskontroloval by to. Pretože sú to len cukríky. Bežné. Bezpečné. Detské.
Obliekol som si bundu a vrátil sa do obchodu. V oddelení stála mladá predavačka. Jednoducho som pred ňou rozbalil obal od cukríkov. Bola ohromená. Neboli potrebné žiadne slová.
O minútu neskôr vyšla manažérka – prísnym hlasom, obchodným pohľadom.
„Pravdepodobne ide o porušenie skladovacích predpisov,“ povedala pokojne. „Stáva sa to.
Stáva sa to. Červy. V cukríku. Ktorý mohlo zjesť dieťa.“
„Hlavné je, že ste si to všimli,“ dodala teraz s náznakom podráždenia. „Vymeňme tovar alebo vrátime peniaze.“
Vrátenie. Peniaze. Akoby to bolo všetko. Akoby to bol len zlý nákup. Cítila som, ako sa vo mne dvíha vlna hnevu – ťažká, hustá. Nehádala som sa. Jednoducho som vzala doklad, balík a odišla. Ale nemohla som mlčať.
Všetko som odfotila. Natočila video. Všetkým som o tom povedala. Pretože dôležité nie je dostať peniaze späť, ale uistiť sa, že nikto iný nedostane niečo také. Potom som dlho nechcela nič jesť. Teraz dokonca opatrne krájam aj ovocie. Pomaly otváram každý balík. Počúvam. Pozerám sa pozorne.
A zakaždým ma naplní strach: Čo ak sa to stane znova? Pretože hrôza nie je v samotných červoch. Ani v pokazenom karameli. Ani v ľahostajnosti predavačov. Hrôza je v tom, že dôverujeme známym veciam bez toho, aby sme sa pozorne pozreli. A niekedy to, čo sa zdá neškodné, skrýva v sebe skutočný, živý odpor. A je lepšie si to všimnúť včas.
