Dom sa naplnil vôňou pečeného mäsa a čerstvo upečeného pečiva. Celá rodina sedela okolo veľkého dubového stola: rodičia, deti, príbuzní, prípitky, smiech. Boli narodeniny jej svokry – prísnej, hrdej a, ako si nevesta často myslela, chladnej ženy.
Anna vošla do kuchyne s podnosom šalátov. Zovrelo ju žalúdok – bola to jej prvá veľká rodinná večera od svadby. Snažila sa, čo mohla: vlasy, šaty, úhľadne prestieranie. Chcela byť jednoducho prijatá.
„Aha, si tu,“ poznamenala svokra chladne, bez toho, aby zdvihla zrak. „Polož to tam, na pult.“
Anna poslušne pripravila riad. Na stole bolo takmer všetko pripravené.
„Mami, možno by si Anna chcela sadnúť k nám?“ navrhol jej manžel opatrne.
„Nie, nie, nech najprv dohliadne na malých v kuchyni,“ odpovedala a naliala si víno. „Dospelí pri stole, deti a mládež potom.“
Ticho sa prehnalo miestnosťou ako studený vietor.
Anna cítila, ako jej horia líca. Všetci odvrátili zrak – niekto si nemotorne odkašľal, niekto iný si zaboril tvár do taniera.
„Samozrejme,“ podarilo sa jej povedať, „ako hovoríš.“
Sadla si na stoličku v kuchyni, medzi hrnce a panvice a vôňu studeného jedla. Cez mierne pootvorené dvere počula hrianky, cinkanie pohárov a smiech.
Každé slovo ju akoby rezalo zvnútra.
O pol hodiny neskôr vbehlo do kuchyne dievča – najmladšia vnučka jej svokry.
„Anya, prečo tu sedíš? Je tu lahodný koláč!“ Anna sa usmiala.
„Nepozvali ma, drahá.“
„Prečo?“
„Neviem…“
Dievčatko sa zamračilo a rozbehlo sa späť. O minútu neskôr bolo v jedálni ticho. A zrazu sa ozval detský hlas:
„Babka, prečo Anna je v kuchyni, keď je teraz naša rodina?“
Všetci sa otočili. Svokra stuhla s pohárom v ruke. Manžel vstal od stola, prešiel k dverám a podal ruku svojej žene:
„Poďme, drahá. Tu by malo byť miesto pre každého.“
Anna vošla dnu bez toho, aby zdvihla zrak. Manžel ju posadil vedľa seba, nalial jej vody a potichu povedal:
„Domov nie je o mieste, ale o ľuďoch.“
Svokra dlho mlčala. Potom položila vidličku a vydýchla:
„Asi máš pravdu, synček.“
Až potom, prvýkrát v ten večer, sa v miestnosti skutočne zahrialo.
