Stalo sa to za obyčajného večera. V dome bolo ticho, takmer ospalé. Tikot hodín a slabé vŕzganie podlahových dosiek boli jedinými zvukmi v izbe. Zdalo sa, že nič nezvyčajné. Ale niekedy práve z obyčajného vychádza niečo zvláštne.
Keď nastal čas prezliecť posteľnú bielizeň, žena zdvihla matrac – a okamžite stuhla.
V rohu rámu postele, priamo medzi doskami, ležalo niečo ako malé oranžové guľôčky. Bolo ich veľa – roztrúsené. Boli hladké, lesklé a mierne vlhké.
Prvá vec, ktorá jej prebleskla mysľou:
„Toto sú vajíčka. Niečie vajíčka. Hmyz. Ach môj Bože…“
Srdce jej kleslo. Krv jej hučala v ušiach. Cítila sa zima.
Domov sa jej vždy zdal ako pevnosť. Pohodlie. Ochrana. Ale čo ak niekto býva v jej dome a ona o tom ani nevie?
Nespanikárila – zvedavosť prevzala kontrolu. Veľmi opatrne, špičkou lyžice, zdvihla jednu z guľôčok. Bola mäkká, takmer ako želé, a pri ľahkom stlačení pružne reagovala.
„Živá?“ zašepkala si.
Položila lyžicu, nasadila si rukavice a odfotila ju.
Poslala fotku kamarátovi – niekomu, kto „sa v lese vyzná“.
Odpoveď prišla takmer okamžite:
„Nedotýkaj sa jej. Nevyzerá to ako larva. Vyzerá to ako huba.“
Huba?
Pod matracom?
To znelo nielen zvláštne – ale aj zle.
Aby to zistila, zavolala susedovi – pokojnému, rozvážnemu mužovi, ktorý vždy vedel všetko o dome, rekonštrukciách a drevených trámoch.
Keď uvidel nález, mykol obočím.
„Vyzerá to ako slizovka,“ povedal. „To sa stáva na hnijúcom dreve. Ale…“ Poklepal na rám postele. „Vaše drevo nie je zhnité.“
A odmlčal sa.
„Slizovka sa neobjavuje len tak z ničoho nič. Rodí sa tam, kde bolo drevo poškodené. Tam, kde existuje mikrokozmos, o ktorom nič nevieme.
Nie je nebezpečná…
Ale je to znamenie.“
Odmlčal sa, akoby volil slová.
„Keď strom dlho leží na jednom mieste a nehýbe sa… zdá sa, že začína inak „dýchať“. Priťahuje živé veci. Dokonca aj veci, ktoré nevidíme.“
Žena sa pozrela na tieto oranžové guľôčky a cítila, ako v nej rastie pocit… nie strach.
Skôr úžas. Akoby sa dotkla niečoho starodávneho. Niečoho, čo existuje ticho, nablízku, ale my si to nevšímame.
Rozhodla sa, že guľôčky hneď nevyhodí. Vyniesla matrac, rozobrala rám, opatrne odstránila dosky a odniesla ich von na slnečné miesto. Susedka povedala:
„Ak je to naozaj slizovka, čoskoro sa premení.“
„Na čo?“ spýtala sa.
„Uvidíš.“
Uplynuli dva dni.
Gule zmizli. Na ich mieste sa objavil jemný zlatý film, akoby niekto drevo pokryli jemným závanom svetla. Vyzeralo to takmer… krásne. Tajomne. Nezvyčajne živo. A žena si zrazu uvedomila:
Toto nie je vniknutie. Je to pripomienka.
Že dom žije. Materiály sú živé. Drevo je živé. Svet okolo nás dýcha, rastie, mení sa, aj keď si myslíme, že máme všetko úplne pod kontrolou. Dom len tak nestojí. Žije.
Ošetrila drevo, vyčistila základňu a posteľ vrátila späť.
Ale teraz, vždy, keď išla spať, myslela na tie malé oranžové gule.
Nie s hrôzou. Ale s tichou úctou. Niekedy sú tie najúžasnejšie veci priamo pod nami, kam sa len zriedka pozeráme. A ak sa pozriete pozorne, svet sa stane iným.
