Chladné ráno. Vlhký vzduch, zahmlené okná, šušťanie búnd a ľahostajné ticho. Autobus sa trasie po hrboľatých cestách, rádio praská. Ľudia pozerajú do telefónov, niektorí driemajú, iní podráždene hľadia na hodinky.
Na ďalšej zastávke sa dvere otvoria a do autobusu pomaly vstúpi staršia žena. Je malá, zhrbená, má na sebe starý kabát a pletenú čiapku, v ruke drží sieťotlač. Prsty má červené od zimy. Cestovné platí drobnými a starostlivo počíta každú mincu.
„Ponáhľaj sa, babka,“ zamrmle niekto za ňou.
„Prepáč, budem rýchla…“ odpovedá potichu a snaží sa nezdržiavať rad.
Zakymáca sa a autobus sa pohne. Nešikovne sa drží zábradlia, ale ruky sa jej trasú a sieťotlač jej vykĺzne z prstov. Zemiaky sa rozsypú po podlahe a chlieb padá do uličky.
„Tak vidíš!“ „— nahlas hovorí pri okne mladé dievča so slúchadlami v ušiach a dlhými mihalnicami. „Ako vždy. Nevydržia a potom je to chyba všetkých ostatných.“
Stará žena sa zohne a vyberie zemiaky. Ľudia sa pozerajú, ale nikto nepomôže.
„Prepáč, drahá,“ zašepká. „Ruky mi vychádzajú…“
Dievča prevráti očami, zloží si slúchadlá a uškrnie sa:
„Možno by som mala zostať doma, ak je to ťažké? Alebo rozvoz potravín – o tom som nikdy nepočula?“
Niekoľko cestujúcich si vymení pohľady, niekto sa potichu zasmeje. Stará žena mlčí. Len ťažko sa opiera o okraj sedadla a zviera k sebe svoju sieťovaciu tašku.
Po niekoľkých zastávkach sa vodič otočí a mierne zvýši hlas:
„Ľudia, uvoľnite svoje miesto.“ To je Maria Petrovna!
V aute nastane pauza. Vodič pokračuje:
„Býval som s ňou, potom čo som stratil matku.“ Prijala ma, kŕmila ma, pomáhala mi dokončiť školu… Najmilšia žena. Keby nebolo jej, možno by som neprežil.
Všetky hlavy sa otočia k starej žene. Dievča pri okne zbledne. Pozrie sa na ženu, ktorej sa práve vysmiala, a stratí slová.
Stará žena potichu zdvihne zrak a jemne sa usmeje:
„Sadnite si, drahá. Nech vám neprechladne. Len si chvíľu posedím.“
Auto stíchne. Niektorí ľudia odvracajú zrak, iní sa otáčajú k oknu. Dievča potichu vstane, pomôže mi položiť tašku na stojan a sklopí zrak.
Autobus pokračuje ďalej, ale teraz v ňom vládne ticho – husté, ako vzduch pred búrkou.
A len starena, hľadiac z okna, potichu šepká:
„Ľudia sa ponáhľajú… Ale láskavosť sa vždy cestou stratí.“
